To sú len zlomky spomienok Michala Kirschnera na staré Humenné.
Ad Herkules
Fontána so sochou Herkula Železná socha Herkulesa - bojovníka s kyjakom v ruke bojujúceho s trojhlavým drakom, predstavuje nepísaný symbol mesta Sniny. Odliata bola v roku 1841 v zlievarni Rhollovcov v dnešných Zemplínskych Hámroch zo šiestich kusov železa majstrom Johanom Pohlom z Rakúska podľa návrhu autora, ktorý sa podpísal pri ľavej nohe Herkulesa ako W.K.Kinne F. Osadená bola uprostred fontány na nádvorí kaštieľa. Zaujímavosťou sochy je oslavný nápis na kamennom obrubníku fontány v maďarskom jazyku, na ktorom veľké písmená tvoria tzv. chronostich - verš obsahujúci skrytý časový údaj obsahujúci letopočet odliatia sochy.Trochu faktov
Je zaujímavé čítať slová pána Kirschnera, kde sa prelína skutočnosť s históriou a fantáziou, pravda s dohadmi a výmyslami. Pán amatérsky historik (často aj verejne) sebaisto prezentuje svoje poznatky, ktoré sú veľakrát prikrášlené špekuláciami alebo romantickým fabulovaním. Po poriadku. Naozaj – veľa ľudí, najmá z miest so zachovaným historickým centrom, v minulosti nevidelo v Humennom nič architektonicky cenné a zaujímavé. Kaštieľ, rímsko-katolícky kostol, budova synagógy, Sodomka, dom Železničnej správy... a dosť. Uvedomme si však to, že funkcionalizmus – napr. domu staviteľa Bádala/Badala (niekedy sa píše s dĺžňom, inokedy bez – musím sa opýtať jeho vnučky) – bol od počiatku modernou architektúrou, o ktorú sa prostý ľud málokedy zaujímal a za socializmu bol ako smer režimom zavrhovaný. Tiež treba povedať, že nie všetky Kirschnerom spomínané stavby sú funkcionalistické a už vôbec nie všetky stavala Bádalova/Badalova firma. František Bádal/Badal pôsobíl v združení „Stavitelia Jaroslav Klega a František Bádal“, ktoré bolo často subdodávateľom prác väčším firmám, ako bola napr. firma Ing. Stanislava Vorsu z Trenčína, ktorá v Humennom dostala zakázku na stavbu Robotníckej sociálnej poisťovne (dnešnej Detskej polikliniky) v r. 1931, okresného domu (stará časť okresného úradu spolu s Kirschnerom spomínanou OVSoproti kostolu na Mierovej ulici) v r. 1934 a tiež aj stavbu krajinskej nemocnice (dnes pomaly likvidovaná stará nemocnica) z r. 1941. Budovu tzv. Masarykových škôl (štátna ľudová a meštianska) v r. 1936 realizovali stavebné firmy z Moravy, budovu obecného domu (bývalý MsNV spolu s poštou na prízemí) dostavala v r. 1935 Západoslovenská stavebná spoločnosť so sídlom v Holíči. Záhoraci.  Je však pravdou, že Bádalova firma urobila v Humennom obrovský kus kvalitnej práce – aj na úseku individuálnej bytovej výstavby a v povojnovej rekonštrukcii Humenného a okolia. Preto si ho starší ľudia doposiaľ pamätajú. Pán Kirschner zabudol uviesť jednu jeho stavbu – dom pre jeho zamestnancov, ktorý stojí na rohu Hviezdoslavovej a Čs. armády. Dlhé roky tam sídlili OV včelárov a rybárov. K tým architektonickým pamiatkam – ako dlho bude trvať, kým budova Vihorlatu/Sodomka ponechaná osudu napospas stratí svoje požadované statické parametre a jej vlastník ju dá zbúrať? Vyfoťte si ju a budete mať čo ukazovať potomkom. Už o niekoľko rokov. K spomínaniu na Rollovcov/Rohlovcov.
Možno sa pán JUDr. Dušan (zrejme príbuzný rodiny) nahnevá, ale pokiaľ viem, tak Jozef Rohl nemal brata a nebol potomok dánskych barónov. Jeho predkovia patrili k nemeckým vlastníkom rozsiahlych majetkov na Gemeri vo Dvorníkoch pri Rožňave (odtiaľ de Udavarnok, čo sa dá preložiť ako „z Dvorníkov“) a Rohlov dedo bol turnianskym podžupanom. Jeho otca mal kvôli hutníckemu umeniu z Nemecka zvábiť Alexej II. Turzo. Napriek obrovským majetkom Rohlovci neboli vedení v spise šľachty (Danmarks Adels Aarbog, ktorý vedie súpis dánskych šľachtických rodov od stredoveku nespomína ani mená Roll ani Rohl. Spomína rody Roepstorff , Rosenkrantz , Rosenørn, Rosenørn-Lehn, Rosenvinge, Ross). Ich erb v Snine je rodinný, nie šľachtický. Celý príbeh Jozefa Rohla je tiež podaný značne romanticky – najmä pasáž ako si Rohl z Viedne doviedol manželku sochárku, ktorá vytvorila sochy Herkula a levov.  Manželka Jozefa Rohla sa volala Katarína (Katalin) Uzová a v r. 1841, keď bol odliaty sninský Herkules, už bola pravdepodobne desať rokov mŕtva. Odhliadnuc od toho, aj od vyššiespomenutého faktu, že autor sochy je podpísaný pri jej ľavej nohe, treba povedať, že v európskych dejinách umenia z toho obdobia sa nespomína ani viedenská, ani sninská ani zemplínsko-hámorská (jozefovsko-dolinská) sochárka umelkyňa – hoci autorka takých monumentov by určite vzbudila rozruch minimálne z hľadiska názorov na gender equality vtedajšieho ponímania umenia (viď. napr. Camille Claudelová z toho istého storočia). Pravdepodobne každý tuší, ako vzniká liatinová socha – podľa predlohy sa urobí forma a z formy sa môže odliať x odliatkov. Rohlova zlievareň ako aj železiarstvo nebola umeleckým ateliérom, ale remeselníckou dielňou, ktorá svojími výrobkami zásobovala každého, kto zaplatil. Socha Herkula má svoju dvojníčku v Užhorode a údajne aj niekde pri Nyíregyháze. Liatinového leva (samca) akých máme pri kaštieli som videl niekedy v r. 1985 na železničnej stanici Vyšehrad v Prahe. Doposiaľ existujú jedinci, ktorí sa živia tým, že vyrábajú kópie náboženských sošiek zo sadry alebo umelého kameňa. Myslím si, že aj vtedy nebolo problém získať materiál a povolenie na rýchlu kópiu. Pokiaľ viem, tak kaplnku nedali postaviť bratia Rohlovci, ale dcéra Jozefa Rohla – Klára, ktorá sa vydala za grófa Theodora Csákyho a spomína sa ako jediná vlastníčka Rohlovských majetkov. To nabáda k špekulácii,že ani jej brat Štefan ani sestra Katarína nezanechali deti. V genealógii sa však dá v dnešnej dobe ľahko pátrať, napodiv – najlepšie záznamy majú mormóni v USA. Dobrú noc.