Fotografka Lucia Nimcová, humenská rodáčka, a škótsky skladateľ Sholto Dobie predstavili v rodisku umelkyne rozpracovaný projekt Khroniky (Chroniki). Experimentálnu folkovú operu nakrúcali a nahrávali na západnej Ukrajine.
HUMENNÉ. Oboch tvorcov, fotografku Luciu Nimcovú s rusínskymi koreňmi a škótskeho skladateľa Sholtoa Dobieho zaujíma, ako sa folklórna hudba, každodenný život a spoločná kultúrna minulosť prelínajú v kontexte súčasného konfliktu a politickej situácie na Ukrajine.
Rozpracovaný experimentálny projekt, folkovú operu, Khroniky, tvorili priamo medzi jej obyvateľmi na západe krajiny.
Khroniky bol a v súčasnosti je spôsob spievania na dedinách, kde neexistovali kedysi rádiá, televízie či noviny.
Ide o lyrické piesne, ktoré sú zvyčajne vytvorené ako pripomienka na neobvyklú udalosť alebo smrť určitej osoby v komunite.
„Považujem za dôležité zaznamenať ľudskú skúsenosť, ktorá sa opakuje a snažím sa dať hlas hlavne ženám, ktoré sa svojimi pesničkami stávajú centrálnymi rozprávačkami,“ hovorí Nimcová.
On nahráva zvuk, ona filmuje a fotografuje
So skladateľom Sholtom Dobiem sa zoznámila pred dvomi rokmi. „Potrebovala som zachytiť zvuk,“ spomína na prvé stretnutie so skladateľom, keď mu položartom povedala, že potrebuje človeka, ktorý vie spať v aute, byť každý deň na inom mieste a nemá zvláštne nároky na stravu.
„Nevysvetľovala som vôbec nič, ako bude náš výstup prebiehať. Neviem ako to bude, improvizujeme. Neviem, čo sa stane,“ hovorí pri fotografii, kde Sholto zbiera uhorky.
„Bola to prvá fotografia urobená na Ukrajine. Prišli sme k jednej panej, ktorá nás odbila, že nemá čas spievať, lebo má veľa roboty. Ponúkli sme sa, že jej pomôžeme. Čakáme na pieseň, kým sa stane. Nehovoríme ľuďom: teraz mi zaspievaj. Niekedy čakáme aj týždeň, žijeme v dome s ľuďmi, hrabeme s nimi seno a potom sa niečo stane,“ vysvetľuje.
Lucia sama naspievala tri piesne. „Všetky sú o vode. Voda je symbolom plynúceho času, preliatych sĺz, rieka je symbol hranice,“ hovorí. Piesne hrali v Londýne, v Belehrade.
Sholto na Ukrajine nahráva aj zvuky starých mostov či plotov, Lucia fotografuje a filmuje.
Prvý krok
Humenčania videli v staničných lahôdkach prvý edit rozpracovaného projektu. „Ešte nás čakajú dve kapitoly. To je len prvý krok,“ hovorí Nimcová.
„Je pre nás zaujímavé zdieľať ho s ľuďmi, ktorí žijú v blízkosti toho, čo robíme. Vaša energia nám pomôže ísť ďalej,“ prihovoril sa Dobie publiku.
Na dokončenie folkovej opery potrebujú tvorcovia ešte čas. „Ideálne rok, realisticky dva,“ odhaduje Nimcová.
Veľa spoločného
Súčasný konflikt u našich východných susedov, ktorý Nimcová dokumentovala aj priamo na Majdane, nie je podľa jej slov na prvý pohľad viditeľný.
„Zamerali sme sa vo svojom výskume na kuchyne a obývačky. Je zaujímavé sledovať, ako sa tieto intímne miesta, v ktorých ľudia trávia svoj každodenný život, môžu v zlomku sekundy zmeniť na pódiá a platformy,“ vysvetľuje.
„Obraz, zvuk, hudba a reč oscilujú medzi súkromným a verejným životom. Cez jednotlivé piesne a monológy sa môžeme dozvedieť viac o svojich susedoch, ktorých oddelila od zvyšku Európy politická hranica. Aj napriek tomu zdieľame veľa spoločného,“ dodáva.
Vnútorná sila a magický realizmus
Nimcová priznáva, že obrovská nevyčerpateľná vnútorná sila obyčajných ľudí ju fascinuje.
„Máme sa od nich čo učiť. Existujú v bezčasovej realite a sú schopní prežiť všetko. Je pre mňa fascinujúce uvedomiť si, že to, čo my nahrávame, nie je minulosť, nie je budúcnosť, je to prítomnosť. Kto bude schopný prežiť, bude musieť prežiť tak ako prežili oni. Druhú svetovú vojnu, Stalina. Sú pre mňa veľkou inšpiráciou,“ vyznáva sa.
„Nechápem, ako žena, ktorú mučili, zabili jej otca a štyroch bratov, musela si vykopať vlastný hrob vo vlastnej záhrade, je schopná si sadnúť a pred kamerou zaspievať žartovnú pesničku so spontánnou radosťou. Každé ráno vstáva o piatej, aby sa postarala o statok a hospodárstvo. Všetko si sama dopestuje a dochová. Má neuveriteľné množstvo energie,“ hovorí.
„Ako je to možné? To je otázka pre mňa. Myslím si, že iba takí prežijú. Svet, v ktorom sa nachádzame, je brutálny, a bude ešte brutálnejší,“ dodáva Nimcová a jedným dychom odpovedá na otázku, kde hľadať zdroje schopnosti prežiť čokoľvek.
„To je veľká mágia. To je magický realizmus. Keď realistické momenty naruší niečo, čomu je ťažké uveriť. Som svedkom niečoho, čo odumiera. Ono sa to opäť zrodí, ale inak. Dúfam, že to, čo so Sholtom robíme, je niečo, čo sa snaží byť zrodením, ale som priveľmi „malá“ na to, aby som povedala, či to bude schopné prežiť,“ uzatvára svojbytná umelkyňa.
Lucia Nimcová. S mamou. Foto: Jana Otriová
Oskar Török. Humenský rodák zahral a zaspieval. Foto: Jana Otriová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín