Prinášame spomienky novinára Jozefa Hrubovčáka (82) z knihy Okrídlený čas. Autor spomína na čas detstva, mladosti a dospelosti v kontexte historických udalostí nášho regiónu. Stranícki „dohadzovači“ neboli zriedkaví.

Nešťastný osud brekovských Židov

Chamtivci rozobrali majetok

Na dni z obdobia konca tridsiatych rokov a začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia, keď Slovenský štát trval ešte krátko, sa veľmi dobre pamätám. V tom čase žilo v rodnom Brekove množstvo židovských rodín.

Časť z nich bývala na začiatku dediny, ďalší v jej prostriedku a zvyšok pri kameňolome a vápenke. I keď som bol iného vierovyznania ako oni, mne, ani ďalším kamarátom to vôbec neprekážalo.

Dobre si spomínam na rodinu nebohého Friedmana, Ehrenberga, Jumena a iných. Aj na dni, keď ich podaktorí spoluobčania zarmútených odvážali na konských povozoch na železničnú stanicu do Humenného a tam ich muži v čiernych uniformách pchali do železničných vagónov určených pre dobytok, nasmerovaných na Osvienčim.

Za chlapcami a dievčatami, ktorí nás museli nútene opustiť, nám bolo veľmi smutno. Netušili sme, že ich vidíme naposledy.

Po odchode poslednej židovskej rodiny ich domy v Brekove spustli. Len čo dozneli dozvuky ich odchodu, chamtiví ľudia rozobrali všetok židovský majetok a pôvodný inventár.

Osirelé a rozkradnuté obydlia boli potom častým miestom našich potuliek, skrývačiek a šantivých hier.

Neznámy obesenec

V jednom z opustených obydlí, nepamätám sa už komu presne patrilo, sme raz našli obeseného muža. Mohol mať okolo 35 rokov.

Neznámy obesenec nás strašne vydesil. Privolaní žandári podľa nájdených dokladov, ktoré mal nebožtík pri sebe, zistili, že ide o občana Medzeva, ktorý v tom čase spadal pod susedné Maďarsko. Tomuto strašnému miestu sme sa potom dlhý čas vyhýbali ako čert krížu.

Po roku 1945 boli niektoré židovské objekty v našej dedine zbúrané a na ich mieste postavené nové, modernejšie a krajšie domy, ktoré zahladili stopy po predošlých obyvateľoch.

V dedine nik nechýbal

Po druhej svetovej vojne, keď južnými susedmi zabrané územie Slovenska pripadlo späť pod Československú republiku, ma raz služobné povinnosti zaviali až do Medzeva.

Dovtedy mi záhadný obesenec nedal pokoja. Na tamojšom miestnom národnom výbore som sa u predsedu i ostatných funkcionárov živo zaujímal, či im zo štyridsiatych rokov nechýba nejaký muž.

Odpoveď tamojších predstaviteľov bola jednoznačná: „Nik z našich ľudí nie je nezvestný. Každý sa po vojne živý a zdravý vrátil domov.“

Pri týchto slovách mi hneď napadlo, že neznámy obesenec dodnes nemá svoje pravé meno. Nevie sa, kto to bol, kto po ňom už desiatky rokov márne pátra a nevýslovne žiali. Určite mal pri sebe falošné dokumenty.

Nevrátil sa ani jeden

Z vysťahovaných Židov spod Brekovského hradu, keď zavládol trvalý mier, sa však žiadny domov nevrátil. Isto ich pohltili nenásytné plamene osvienčimského krematória.

V roku 1957 sa mi prvýkrát naskytla možnosť cestovať do Poľska. Súčasťou služobnej cesty s delegáciou odbojárov Prešovského kraja bol aj Osvienčim.

Mojím tajným cieľom bolo nájsť po spoluobčanoch v koncentračnom tábore nejaké stopy.

Prechádzal som jeden obytný barak za druhým, pozoroval tisícky fotografií mužov, žien a detí, stovky ošúchaných kufrov, dáždnikov, zubných protéz, topánok a vagóny ľudských vlasov.

Žiadny náznak alebo správu, ktorá by vysvetľovala osud brekovských Židov, sa mi však nájsť nepodarilo, aj keď niektorí Brekovčania verili, že sa domov vrátim s dobrou správou.

V koncentráku som videl akurát hrôzostrašné miesta, kde vyčíňala smrť. Táto továreň na smrť mnou veľmi otriasla a do mysle vtisla nezabudnuteľné obrazy na celý život.

Brekovčania ostali neznámi

Po druhý raz som mal možnosť navštíviť Osvienčim nie tak dávno. Videl som tam dokumentárny film nakrútený sovietskymi kameramanmi hneď po oslobodení povestného pekla. Nebolo z nás ani jedného, kto by nemal v očiach slzy. Tak na nás viaceré zábery zapôsobili.

I počas tejto návštevy som v tom, ostnatým drôtom opásanom kolose, pátral po rodákoch, ale k žiadnemu potrebnému menu som sa nedostal, i keď mi v tom smere veľmi ochotne pomáhali pracovníci múzea.

Veľa kartoték, fotografií i iných dokumentov bolo totiž pred útekom fašistov pred červenoarmejcami spálených alebo inak zničených. Opäť som sa vrátil domov naprázdno.

A už neverím, že sa ešte niektorých mien odvlečených židovských usadlíkov z môjho rodiska niekedy dopátram, lebo už sily na všetko nestačia.

Každému, kto by dnes zapochyboval o existencii strašných nemeckých koncentrákov odporúčam, aby ich navštívil. Aby šiel na púť do Osvienčimu a na vlastnej koži zistil, ako úbohých ľudí posielali na istú smrť.

Ako v nenásytných plameňoch horel človek za človekom a na ich miesta, ako na zmeny do fabriky nastupovali ďalšie nevinné obete.

Fašizmus sa pred desiatkami rokov neujal v hitlerovskom Nemecku z večera na ráno. Začínal nevinnými výtržnosťami v krčmách, na uliciach i v ľudských obydliach, kde postupne ničil svojich odporcov.

Až neskôr aj oficiálne ukázal svoju pravú a strašnú tvár. Ale už bolo neskoro. Preto už nikdy nesmie ožiť, aby sme opäť zbytočne neprišli o svoju slobodu, priateľov a známych.

Veď Židia, moji krajania z Brekova, tiež nemuseli zahynúť takou strašnou smrťou.

Potrebuješ mať pokrokovú manželku i rodinu

Mládenci

Po prestupe z Nového života v Prešove do Košíc, som bol v redakcii Východoslovenských novín od začiatku ich vydávania, z redaktorov už len ja a Jozef Červinka slobodnými mládencami.

Vedenie periodika ma práve z tohto dôvodu pomerne často vysielalo na služobné cesty do vzdialenejších lokalít kraja, ale tiež na celoštátne novinárske porady a aktívy do Bratislavy a Prahy.

Mne to však neprekážalo. Práca na novom pôsobisku ma bavila, a to bolo rozhodujúce. Preto som sa jej naplno venoval telom i dušou.

Na ženenie som nepomýšľal

Za novými správami, reportážami, rozbormi i ostatnými materiálmi som rád cestoval. Do jednotlivých okresov redakčným autom, respektíve vlakom, či autobusom. Noviny bolo totiž treba kŕmiť novosťami doslova každý deň.

Pre pracovnú zaneprázdnenosť preto museli moje osobné záujmy neraz ostať bokom. Najmä pekné Košičanky, ktoré som dosť často obdivoval.

V tom čase som ešte na ženenie vôbec nepomýšľal. Po absolvovaní vojenskej základnej služby a štúdia novinárstva na Vysokej škole politickej v Prahe, som si chcel ešte nejaký rok poparobčiť.

Užiť slobodného života, ktorý predo mnou otváral svoju štedrú náruč bez „manželského jarma“.

Je tu dosť rúčich partneriek

Raz, keď som sa krátko pred obedom vrátil do redakcie z jedného celokrajského aktívu na KNV, vrtká šéfredaktorova sekretárka mi hovorí: „Jožo, len pred chvíľkou ťa tu telefonicky hľadal náš ideologický tajomník. Že až sa vrátiš, máš za ním okamžite zájsť“.

Keďže redakcia sídlila v tej istej budove ako krajský stranícky orgán, nebolo problémom zbehnúť z jej vrchu o poschodie nižšie, kde malo ideologické oddelenie svoje priestory. Cestou k nemu mi však v hlavne neprestajne vŕtalo, s čím asi vyrukuje na mňa krajský šéf.

Ideologický tajomník ma hneď zobral do svojho sídla a keď som sa usadil rovno na mňa: „Súdruh Hrubovčák, zavolal som ťa k sebe v jednej dôležitej veci. Si šikovný mladík, novinár, ľudia si ťa vážia. Máš u nás dobré meno, a tak mi napadlo, či ešte nepomýšľaš na ženenie. Roky ti pekne utekajú.“

Jeho neočakávané a prekvapivé slová mi skoro dych vyrazili, ale nedal som to na sebe znať a hneď som zareagoval: „Súdruh tajomník, ja ešte svoju hlavu do manželského chomúta vopchať nechcem. Ja si ešte chcem trochu užiť života. Na taký vážny spoločenský krok ešte nie som vôbec pripravený. Mám naň ešte dosť času.“

„Nemáš pravdu, súdruh Hrubovčák,“ nedal sa hlavný ideológ kraja odbiť a zaraz oponoval na moje zamietavé slová.

„Rodinu si treba založiť, dokiaľ si ešte mladý a nie až vtedy, keď už máš na hlave plno šedín. Potrebnú babu si aj u nás môžeš nájsť, nepotrebuješ chodiť ďaleko. Pre takých ako si ty je tu dosť rúčich partneriek. Všetky sú schopné a oddané členky strany, v každom prípade spoľahlivé spoločníčky do koča i voza, politicky a odborne na vysokej úrovni a verné svetovému internacionalizmu. Ani u jednej by si sa nesklamal.“

Mala norkový kožuch

Áno, na vtedajšom východoslovenskom KV KSS v Košiciach, ktorý bol naším zamestnávateľom a vydavateľom, pracovalo niekoľko rúčich slečien, ale väčšina už trochu starších ako som bol ja. Preto ma ani jedna z nich nevedela zaujať a opantať. Ale to som pred svojím predstaveným nemohol nahlas povedať.

„Súdruh tajomník, darmo ma nahováraš na manželstvo, ja mám k nemu ešte veľmi ďaleko. Ja si ešte chcem užiť mládeneckej slobody. Preto o ženení ešte ani neuvažujem,“ odpovedal som mu na jeho prehováracie argumenty.

„Jožko,“ oslovil ma tentoraz stranícky ideológ familiárne a svoje do mňa hustil ďalej.

„Uvažuj triezvo. Ja si myslím, že ty ako politik a novinár potrebuješ mať manželský život celkovo usporiadaný a na potrebnej úrovni. Preto by som ti veľmi radil dať sa dohromady napríklad s našou pracovníčkou, ktorej otec je zakladateľom komunistickej strany v krajskom meste. Mal by si skvelého svokra, poradcu v zložitých veciach a dobrého usmerňovateľa v tvojom sľubnom žurnalistickom živote. Jeho dcéra je finančne už veľmi dobre zabezpečená. Predstav si, že má dokonca aj nádherný norkový kožuch. Keby ste sa spolu vydali na cestu životom, určite by ste mali pokrokové potomstvo. Zaiste by ste už u neho mali od malička zakódované prvky medzinárodného internacionalizmu. Preto neváhaj a využi moju ponuku, danú príležitosť, aká sa ti už možno v živote len tak skoro nenaskytne.“

„Súdruh tajomník, nepresviedčaj ma toľko,“ začala ma z toho všetkého už chytať zlosť, že v tento deň mám toľko redakčnej roboty, a ja tu musím počúvať kadejaké nezmyselné slová a taľafatky, ktoré ma vôbec nebavia.

„Daj mi so ženením pokoj, lebo mňa interesujú predovšetkým pracovné veci a nie vaše ženy.“

„Rozmysli si to dobre, súdruh Hrubovčák, čo tu trepeš za nezmysly,“ z ostra na mňa vystúpil hlavný ideológ kraja a dodal: „Na našom KV KSS sme prijali úlohy, že sa postaráme o všetky slobodné dievčence a nájdeme im potrebných partnerov do života. Teba som za tým účelom pozval ako prvého, lebo ťa mám rád, aby si si z nich vybral tú najlepšiu a najkrajšiu. Preto ti hovorím ešte raz. Maj rozum, uvažuj a konaj, lebo o naše žienky určite budú mať záujem aj iní slobodní zamestnanci.“

„Dobre, dobre,“ uspokojoval som ho tvrdiac, „o tvojich návrhoch pouvažujem, len ma prosím, pusť preč, lebo ma v redakcii čaká plno roboty. Tlačiareň nepočká...

„Môžeš odísť, ale nezabudni na to, čo som ti vravel,“ na rozlúčku mi podal ruku, ja som ju pevne stisol a s pozdravom česť práci odišiel na pracovisko.

Trvácnosť pokrokových zväzkov

Keď sa ma šéfredaktor a jeho sekretárka spytovali, za akým účelom ma vedúci ideológ volal, a ja som im rad radom všetko zreferoval, len nechápavo krútili hlavami. Nechcelo sa im veriť, že aj takýmto spôsobom chce strane upevňovať mocenskú politiku u vybraných jednotlivcov.

Ako som sa potom neskôr dozvedel, na takéto pohovory boli prizývaní aj ďalší z radov slobodných politických pracovníkov krajského aparátu strany. Istotne na nich využívali propagátori „pokrokových manželských zväzkov“ také tlaky ako na moju osobu. Alebo možno aj tvrdšie a prefíkanejšie.

Podaktorí zamestnanci, ktorí sa v tejto sfére dali presvedčiť, si totiž vybrali z voľného ženského pohlavia, ale nie každé uzatvorené manželstvo, ktoré takto vzniklo, dlho vydržalo. Bol som toho svedkom.

Praktiky

Keď som potom raz na predsedníctve našej krajskej novinárskej organizácie v Košiciach tieto svoje prednovembrové peripetie s tajomníkom strany a ponúkanými ženami do manželstva spomínal predsedovi Milanovi Desiatnikovi a členovi výboru Mariánovi Angelovičovi, doslova ma ľutovali pre takéto praktiky straníckych lídrov, aké používali na zakladanie pokrokových rodín.

Ale darmo, aj taká bola v šesťdesiatych rokoch minulého storočia tvrdá realita a doba, do ktorej by som sa už nikdy viac nechcel vrátiť.

Autor: Jozef Hrubovčák

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín