Na stránkach týždenníka prinášame spomienky novinára Jozefa Hrubovčáka (82) z knihy Okrídlený čas. Autor spomína na čas detstva, mladosti a dospelosti v kontexte historických udalostí nášho regiónu.
Skaza na každom kroku
Do podduklianskeho kraja, najmä na Duklu a do Svidníka, som ako novinár začal prichádzať od roku 1953. Jeho bohatú históriu veľmi dobre poznám.
Okres Svidník po prechode frontu. Skaza na každom kroku. Dediny zničené na 90 až 99 percent. Cesty rozbité, cesty žiadne. Vojna tu všetko spustošila ako najstrašnejší uragán.
Niet divu, veď boje na 50 kilometrov dlhom a 20 kilometrom širokom úseku, začínajúc Krosnom na poľskej strane, až po našu Ondavu, trvali 80 dní a nocí.
Boli to boje, ktoré si vyžiadali 86-tisíc zranených a mŕtvych sovietskych a 6000 československých vojakov.
Dôstojný cintorín
Padlí boli pochovaní v lesoch, na lúkach i priamo v dedinách. Jednotlivo i spoločne. Najviac padlých československých vojakov a partizánov bolo uložených na večný odpočinok tesne pri poľskej štátnej hranici.
Mŕtvi si však zaslúžia poctu, ktorá im patrí. Veď nezahynuli nadarmo, na prahu svojej domoviny, po prejdení toľkých kilometrov, prekonaní rozličných nástrah a stretnutí s nepriateľom.
V roku 1947 sa začína exhumácia hrobov. Pozostatky udatných bojovníkov sa prenášajú trochu nižšie, kde sa pripravuje stále miesto ich odpočinku.
Zároveň sa začína budovať šedý obelisk, pomník 28 metrov vysoký, ktorý je dielom ľudu na pamiatku a večnú slávu tých, ktorí obetovali za vlasť to najdrahšie, čo mali – svoje mladé životy.
Tento monument bol na novovytvorenom cintoríne, kde je väčšinou spoločne pochovaných 565 vojakov a dôstojníkov, spolu s bývalými partizánmi, odhalený v roku 1949, pri piatom výročí Karpatsko-duklianskej operácie.
V tom čase prichádzajú nadriadené orgány s iniciatívnym návrhom, aby dôstojný monument bol postavený aj sovietskym vojakom a oficierom vo Svidníku, kde v štyroch spoločných hroboch je pochovaných 9-tisíc bojovníkov.
Od slov nie je ďaleko k činom. Pomník z bieleho mramoru, na vrchu s veľkou zlatou hviezdou, je odhalený 6. októbra 1954. Dobre si pamätám tento nezabudnuteľný deň, na akte boli prítomné tisícky ľudí, i vtedajší prezident republiky Antonín Zápotocký.
Vojenské múzeum
O niečo neskôr sa na návrh vtedajšieho Vojenského historického ústavu z Prahy začína výstavba prírodného vojenského múzea, ktoré má zaberať plochu 20 kilometrov. Postupne sa zapĺňa bojovou technikou v pôvodných palebných postaveniach.
V tom čase sa začína budovať drevená vyhliadková veža a rekonštruujú sa jednotlivé bunkre a zákopy. Na jej výstavbu sa osobne prišiel pozrieť aj Ludvík Svoboda, s ktorým som sa potom viackrát srdečne porozprával.
V celom podduklianskom kraji bol na tvárach ľudí ešte viditeľný a zreteľný bôľ a utrpenie, ktoré len nedávno prežili. Ale bolo vidieť aj nebývalý stavebný ruch, obnovu vojnou zničených domov. Podporoval ju štát.
Dobre si pamätám, ako vtedajší totalitári dali na duklianskom cmiteri zrezať veľký dubový kríž s tŕňovou korunou a z mládencov, pochovaných v jednotlivých i spoločných hroboch, urobili zo dňa na deň ateistov, vyznávačov marx-leninskej teórie.
Namiesto pôvodných krížikov im totiž do kamenných obeliskov na hroboch umiestnili malé červené hviezdy.
Je zaujímavé, že podobný vysočizný kríž obetiam Lidíc v Čechách, ktorý tam bol osadený hneď v povojnových rokoch, stojí na tom istom mieste doteraz. Česi si ho nenechali zrezať, ako to urobili naši funkcionári na Dukle.
Zbierali trofeje
V zasadačke ONV vo Svidníku sa pre verejnosť po prvý raz pripravuje ucelená výstava o karpatsko-duklianskej operácii a jej obetiach. Zhromažďujú sa tam mapy, zbrane, vojenské knižky padlých, letáky, noviny a mnohé ďalšie cenné exponáty.
Je to vlastne začiatok expozičnej činnosti. Zo Svidníka sa expozícia presťahovala neskôr do nových objektov na Duklu.
Pri vstupe do Údolia smrti, smerom na Kapišovú, sa umiestňujú dva tanky. Sovietsky a nemecký. Znázorňujú porážku nemeckého fašizmu. Sú symbolom veľkých a udatných bojov. Zároveň sa obnovujú chodníky na celom bojisku.
Toto všetko návštevníkom sprístupnili pri príležitosti 15. výročia historických bojov na Dukle.
Duklianske bojisko navštevovali každoročne stovky delegácií z celého sveta a najmä z bývalého ZSSR, ktoré sa prišli pokloniť pamiatke tých, ktorí padli na prahu Slovenska, v boji proti fašizmu.
Nikdy nezabudnem na Jána Kimáka, neviem, či ešte žije, vedúceho cestovnej kancelárie Čedok vo Svidníku.
Tento umný človek už v tom čase zbieral frontové trofeje, lebo predvídal, že raz sa takéto muzeálne zariadenie v kraji pod Duklou stane skutočnosťou. Pán Kimák bol môj dobrý priateľ.
Frontové pamiatky mal v kancelárii a v dome na dedine. Potom svoje cenné zbierky odovzdal rodiacemu sa múzeu.
Veža za 22 miliónov
Duklianske bojisko však potrebuje stabilný, dôstojný muzeálny objekt, v ktorom by bolo zhromaždené všetko o nezabudnuteľných udalostiach z jesene roku 1944 i o tom, čo potom nasledovalo.
A tak 1. júna 1965 je dekrétom vtedajšieho Východoslovenského KNV v Košiciach ustanovené Duklianske múzeum so sídlom vo Svidníku.
Jeho pracovníci síce pracujú v provizóriách, aktívne však zabezpečujú nové zbierky, lebo na obzore je výstavba novej budovy.
Základný kameň pre muzeálne zariadenie bol položený v roku 1966. Jeho výstavba si vyžiadala 10 500 000 korún.
V roku 1967 je na Dukle odhalená symbolika ženijného vojaka. Do požarskej žuly sú vytesané ruky vojaka, ako z chladnej jesennej zeme v roku 1944 vyberajú fašistické míny.
Po žulovej mohyle na cintoríne na Dukle sa ďalšou dominantou stáva nová vyhliadková veža, vysoká 49 metrov. Postavili ju Vojenské stavby z Prahy za 22 miliónov korún. Stará drevená veža doslúžila.
Zároveň boli vygravírované mená všetkých padlých príslušníkov 1. československého armádneho zboru do bronzových tabúľ.
V múzeu vo Svidníku a na vyhliadkovej veži na Dukle pribúdajú diorámy duklianskych bojov. Je to nádherné a impozantné dielo, vidieť ho je veľkým zážitkom pre každého.
Je svetelne i zvukovo perfektne pripravené.
Duklianske múzeum neskôr obohatila uniforma s osobnými vecami veliteľa 1. československého armádneho zboru v ZSSR, armádneho generála Ludvíka Svobodu.
Na cintoríne padlých na Dukle pribúdajú busty tých, ktorí v druhej svetovej vojne preukázali najväčšiu odvahu a hrdinstvo v boji s hitlerovským fašizmom, za čo in udelili ocenenie Hrdina ZSSR, respektíve Hrdina ČSSR. Sú medzi nimi armádny generál L. Svoboda, seržant A. P. Kondyra, maršali ZSSR T. S. Konev, K. S. Moskalenko a ďalší.
Pri Pamätníku padlých červenoarmejcov vo Svidníku inštalovali bronzové tabule, na ktorých sa nachádzajú názvy všetkých jednotiek 35. armády 1. ukrajinského frontu, ktoré tu bojovali v rokoch 1941 – 1945.
Chlapcom vzdal úctu
Neskôr pribúda na Dukle ďalší pamätník – míľnik – venovaný prieskumnej hliadke 1. československého armádneho zboru, ktorá vstúpila do rodnej vlasti ako prvá. Tvorili ju čatár Nebiljsk, desiatnik Terek, vojak Kučera a ďalší.
V obci Tokajík, ktorú v jeseni 1944 vyvraždili a vypálili fašisti, postavili múzeum s expozíciou Fašistické zverstvá na východnom Slovensku z čias druhej svetovej vojny.
Pri múzeu vo Svidníku bol zriadený Park bojovej družby, kde je vojenské lietadlo IL-2, sovietsky tank T-34, povestná kaťuša, ktorá bola strašiakom pre Nemcov, či poľná kuchyňa.
Dnes si veľakrát v mysli oživujem spomienky na mnohých vojakov a dôstojníkov našej armády z Čiech, Moravy a Slovenska, ktorí aj po rokoch od vojny zbavovali poddukliansky kraj zradných mín. V Novom živote a vo Východoslovenských novinách som o nich často písal.
Často som sa na Dukle stretával aj s majorom Petrom Mikitkom, ktorý počas správcovania a sprievodcovskej činnosti postretával nejedného spolubojovníka od nás, ale i zo zahraničia.
Na svojich drahých spolubojovníkov nezabúdal ani ich vrchný veliteľ Ludvík Svoboda. Často prichádzal na tie nezabudnuteľné miesta a vždy svojim chlapcom vzdal úctu. Nikdy nezabúdal. Je len na škodu, že ho po smrti nepochovali medzi svojich. Tak ako sa pôvodne uvažovalo.
Rád si spomínam na prvého riaditeľa novovytvoreného Duklianskeho múzea Pavla Krnáča, s ktorým sme spolu neraz za exponátmi prešli mnoho dedín regiónu.
Dobré spomienky mám i na druhého riaditeľa Ivana Mindoša a jeho spolupracovníkov, lebo všetci urobili veľký kus práce, aby zachytili bohatú históriu tohto krvou skropeného kraja.
Letáky v trubici
Nikdy nezabudnem na deň, keď som zašiel na Lesný závod vo Svidníku. Môj známy lesník Michal Rodák mi tam ukázal vzácnu vec. Zvláštne letáky, ktoré boli umiestnené asi v dvanásť centimetrov dlhej a päť centimetrov širokej okrúhlej uzatvorenej trubici, ktorá v určený čas neexplodovala, iba trochu praskla.
Lesník ju našiel v lese zaseknutú medzi konármi stromu pri Svidníku. Od vlhkosti, ktorá sa dostala dnu malou štrbinkou, papier zhnedol.
Sprvoti si Rodák myslel, že je to granát. Neskôr však zistil, o čo ide. Trubicu rozrezal, a tak sa po 22-ročnom väzení dostal jej obsah na svetlo.
Na letákoch, ktoré mi ukázal, bolo doslovne toto: „Bojovníci trestného útvaru! Opäť Vás ženú vpred! Opäť po Vašich telesných pozostatkoch prejde útok Červenej armády. Zbavení práv, večne pod zvláštnym dohľadom – to je Váš život v civile i na fronte. Zotročujúca práca, zlá strava a neskoršia smrť – to je Vaša účasť v Červenej armáde. Vám niet záchrany! Vám hrozí smrť každý deň, každú hodinu, viac než hociktorému druhému červenoarmejcovi.
Ešte máte možnosť dostať sa z tohto bezvýchodiskového položenia. Prechádzajte k nám, ako prešli tisíce Vašich priateľov. Čaká Vás oddych, dobrá strava a potom zamestnanie podľa osobného výberu. Nemeškajte. Každý deň, každá hodina je drahá. Čakáme Vás! Nemecké vrchné velenie...!“
S niečím podobným sa potom už nik iný nestretol. Takýto leták sa možno nenachádza ani vo svidníckom múzeu.
Bola to ozaj vzácna trofej. Ktovie, kde skončila jej púť.
Kríž je na svojom mieste
V živej pamäti mám postavenie nového vysokého kríža na tom istom mieste na Dukle po roku 1989, kde bol predtým, odkiaľ ho vtedajší ideológovia odstránili. I opätovné umiestnenie krížikov do chladných kamenných tabúľ na hroby známych i neznámych bojovníkov.
Na Dukle som za roky novinárčenia videl nejednu plačúcu mater, otca, dedov i babičky obetí.
Pri návšteve týchto pamätných miest si človek najlepšie uvedomuje, že Dukla a Svidník predstavujú pre každého z nás večne živú tradíciu, ktorá aj napriek rôznym neprajníkom zo strany bývalých ľudákov a ich prívržencov, musí mať svoje dôstojné a nezameniteľné miesto v novodobých slovenských dejinách.
Dukla musí ostať večne živá.
Autor: Jozef Hrubovčák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
