Rodák zo Sobraniec, kde s futbalom začínal. Jeho športová kariéra je spätá s viacerými klubmi, no humenskej verejnosti sa do pamäti zapísal hlavne ako tréner mládežníckych družstiev Chemlonu Humenné. Ladislav Harakaľ, cez ktorého ruky prešlo veľa talentovaných futbalistov, z ktorých sa zopár dostalo aj do slovenskej reprezentácie, oslávi tento rok okrúhle 70. narodeniny.
Kedy a kde ste začínali s futbalom?
Narodil som sa v roku 1946 v Sobranciach, kde som vyrástol na novopostavenom futbalovom štadióne TJ Sobrance, kde bol môj otec prvým hospodárom. Tu som začínal aj s futbalom, založili sme si „benjaminku“ a postupne rokmi som prešiel cez všetky vekové kategórie až do dorastu. V roku 1962 som reprezentoval Východoslovenský kraj na majstrovstvách ČSR v Ústí nad Orlicí, Českej Třebovej, Vysokom Mýte a Chocni. Nasledovalo preradenie k dospelým TJ Sobrance, kde som sa po polroku sťahoval do Moldavy nad Bodvou, kde som strávil dva pekné futbalové roky.
Kam smerovali vaše ďalšie futbalové kroky?
V roku 1965 som dostal ponuku z klubu VSŽ Košice, v ktorom som následne hrával až do postupu do druhej celoštátnej ligy. O päť rokov neskôr po ukončení štúdia na SPŠH v Košiciach som narukoval na základnú vojenskú službu do Dukly Prešov. Nasledovalo hosťovanie v Soli a po ukončení vojenčiny sa prihlásilo Chemko Strážske, ktoré v tej dobe hralo divíziu. V Strážskom som pôsobil do roku 1976, neskôr v TJ Jasenov, TJ Ľubiša a aktívnu činnosť som ukončil v klube TJ Chlmec ako 44-ročný.
Pamätáme si vás hlavne ako trénera mládeže v Chemlone Humenné.
Začiatkom deväťdesiatych rokov ma oslovil Jaroslav Dudáš s tým, aby som začal trénovať v Humennom. Keďže mám syna Ladislava, ktorý bol v tom čase v žiackom veku, tak som aj kvôli synovi ponuku prijal. Absolvoval som trénerskú školu v Bratislave a začal som trénovať humenskú mládež. V roku 1992 sa nám s pánom Dudášom podarilo po piatich rokoch úsilia vybojovať pre mesto Humenné športové triedy na ZŠ Hrnčiarska, kde v tej dobe pôsobil riaditeľ Dušan Kapráľ, ktorý nám s tým veľmi pomohol. Ako vedúci tréner športových tried som pracoval až do roku 2002, kde počas celej tejto doby mi cez ruky prešlo veľmi veľa talentovaných futbalistov, z ktorých to viacerí dotiahli futbalovo ďaleko.
Spolupracovali ste aj s Východoslovenským futbalovým zväzom.
Áno, aktívne som pôsobil aj v mládežníckych výberoch VsFZ, kde hlavne s trénermi Kopejtkom, Semančíkom a Dušanom Polakom sa nám podarilo vychovať niekoľko reprezentantov SR ako Rado Zábavník, Marek Sapara, Marián Čišovský, Lukáš Opiela, Tomáš Labun, Erik Pačinda a ďalších v tom čase talentovaných futbalistov.
Aká bola vaša vízia športových tried, čo ste s nimi chceli dosiahnuť?
Predstava bola jasná. Boli sme toho názoru, že keď sa nám každý rok podarí aspoň z jednej športovej triedy vychovať hotového futbalistu pre Chemlon Humenné, tak za desať-jedenásť rokov tvrdej práce máme hotovú jedenástku pre prvé ligové mužstvo vytvorenú z vlastných odchovancov. Osobne si myslím, že naše trénerské úsilie prinieslo ovocie, keďže z viacerých odchovancov sa v prvom mužstve presadilo veľa hráčov, ktorí prešli cez športové triedy.
Spomínate si na svojich prvých zverencov v Chemlone Humenné?
Ešte pred založením spomínaných športových tried som trénoval chlapcov ako Gabriel Horvat, Janko Skalka, Adrián Mydla či môj syn Ladislav Harakaľ. Boli to chlapci, žiaci narodení v roku 1975. V mojej prvej športovej triede boli takí futbalisti, ako Marián Čišovský, Peter Gramata, Janko Fecenko, brankár Jenčík, Peter Barančik, Marek Čerňa, Tomáš Opiela, Slavo Tokár, Róbert Greš, ale aj veľa ďalších futbalistov, na ktorých dodnes rád spomínam. S touto partiou futbalistov sme dosiahli v žiackych kategóriách veľmi pekné úspechy. Súperili sme v žiackej lige s takými mužstvami ako Banská Bystrica, Žilina, Košice či Prešov. V silnej kategórii sme sa držali prakticky každý rok na špici tabuľky.
Ako ste motivovali mladých futbalistov?
V tej dobe nebolo treba nejakým spôsobom chlapcov motivovať. Všetci z nich mali svoje futbalové vzory v ligovom mužstve Chemlon Humenné, dres ktorého obliekali veľké futbalové osobnosti, ktorým sa chceli podobať. Samozrejme, za dobré študijné výsledky sme mali sľúbené futbalové turnaje v zahraničí. Aj vďaka sponzorom sme postupne vycestovali do Belgicka, kde sme náš prvý veľký turnaj vyhrali. Nasledovali turnaje s ďalšími ročníkmi vo Francúzsku, Taliansku, Maďarsku na Ukrajine či v Čechách, z ktorých sme domov priviezli veľa trofejí, ktoré sú dodnes vystavené na Základnej škole Hrnčiarskej.
Na ktorý turnaj máte najkrajšie spomienky?
Prakticky na všetky. Chlapci sa tešili na každý jeden zápas, nebolo potrebné ich nejakým spôsobom nabádať k lepším výkonom. V každom jednom zápase zo seba vydali maximum, čo mňa ako trénera veľmi tešilo. Spomínam si na turnaj na Ukrajine, kde sme jeden zo zápasov odohrali na samé poludnie vo vysokých horúčavách, kde sme počas zápasu museli naplniť vedro so studenou vodou a to sme dali k bráne nášho brankára Štefan Jenčíka, ktorému na horúčave „horeli“ jeho čierne gumené kopačky a počas zápasu si do vedra močil svoje nohy.
Ako ste v tej dobe spolupracovali s prvým mužstvom Chemlonu Humenné?
Ako tréner mládeže som na domácich zápasoch ligového Chemlonu robil hlavnému trénerovi Andrejovi Daňkovi štatistiky presných prihrávok, striel, rohov, faulov a iných vecí a na oplátku nám hlavný tréner umožnil párkrát trénovať s mužmi, čo bolo pre našich žiakov veľkým plusom. Taktiež naši chlapci zbierali na ligových zápasoch lopty, „áčkari“ sa zapájali do rôznych besied na našej škole a podobne. Spolupráca bola veľmi dobrá, všetko fungovalo na vysokej úrovni.
Ktorí z vašich zverencov sa dokázali presadiť vo veľkom futbale?
Ako som spomínal, počas môjho pôsobenia v štruktúrach klubu nám prešlo cez ruky nespočetné množstvo chlapcov. Z viacerých to azda najďalej dotiahol Marián Čišovský, ktorý reprezentoval Slovensko. Skúsenosti z ligového futbalu zbierali moji žiaci, ako Tomáš Opiela, Marcel Bažik, Marek Čerňa, Gabriel Horvát, Martin Dudič, Tomáš Labun, z mladších hlavne Lukáš Opiela, ktorý aktívne hráva v Taliansku. Bolo ich veľmi veľa, nerád by som na niekoho zabudol.
Kedy ste zavesili na klinec svoje trénerské kopačky?
Nepovedal by som to takto. V roku 2002, keď fungovalo všetko ako malo, do klubu nastúpil nový prezident, predseda klubu, ktorý mi na našom prvom stretnutí bez udania akéhokoľvek dôvodu oznámil, že končím na pozícii vedúceho trénerov športových tried a prakticky zrušil všetky športové triedy, ktoré v tej dobe fungovali výborne. Mňa presunul do „B“ mužstva dospelých, s ktorým som v Kamenici n/C bojoval o postup do III. ligy. Bohužiaľ, tento človek so mnou pred posledným „postupovým“ zápasom skončil v klube pracovný pomer, a tak som zostal od roku 2002 bez futbalu.
Čomu sa venuje Ladislav Harakaľ v súčasnosti?
Po skončení trénovania som sa začal naplno venovať hlavne rodine. Mám troch vnukov, dvojica Gabriel a Pavol Štetkovci aktívne hráva hokej v Michalovciach, Richard Harakaľ oblieka futbalový dres v žiackom mužstve Svidníka. Okrem nich sledujem aj športové zápasy svojich detí, dcéry Alexandry, ktorá aktívne hráva volejbal v Humennom a syn Ladislav je už vyše pätnásť rokov súčasťou klubu Družstav Svidník momentálne ŠK Futura Humenné, ktoré účinkuje v III. lige, kde aktívne hráva a zároveň aj trénuje.
Autor: vv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
