Ivo Repčík je mladý študent Fakulty multimediálnej komunikácie Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne. Jeho korene siahajú do Medzilaboriec a Habury. Aj preto si túto dedinu v pohraničí vybral za dejisko nakrúcania krátkometrážneho filmu s názvom Pašovaný tovar. Do filmu obsadil aj miestnych a rozpráva sa v ňom výlučne v rusínčine. Podieľal sa už na viacerých projektoch. Nachádza sa medzi nimi seriál The Musketeers, filmy Päťdesiatka, Laputa, Modré tiene a iné.

Odkiaľ pochádzate, kde žijete a kde teraz momentálne pôsobíte?

Narodil som sa priamo v srdci Moravy v Olomouci. Potom nasledovalo štúdium v Zlíne. Dlho som sa pohyboval po zákutiach Moravy. Odmala cestujem na východné Slovensko, kde mám svoj druhý domov. Tak na polovicu pochádzam aj z východu. Momentálne žijem v Prahe, pretože tu mám prácu v mojej profesii, je tu veľa zaujímavých a šikovných ľudí, od ktorých sa môžem učiť. Praha sa stala aj mojím pôsobiskom, aj keď pri mojej práci sa pôsobiská stále menia. Živím sa primárnym záznamom zvuku na pľaci hraných filmov, a to ako mikrofonista, alebo ako asistent, alebo majster zvuku.

Podľa čoho si vyberáte námety na filmy?

Pre námety, nielen filmov, ale aj inú tvorbu, nechodím ďaleko. Väčšinou sa do svojich „umeleckých diel“ snažím dostať veci, ktorými sa zaoberám, alebo ktoré sú mi veľmi blízke. Námet vyplynie prirodzene. Samozrejme, pomerne často nápad alebo námet ovplyvní nejaká osoba alebo prostredie, v ktorom sa momentálne nachádzam.

Prečo ste sa rozhodli natočiť film v Habure a prečo práve na tému pašovanie?

Ako som už povedal, na polovicu pochádzam z východu, z Medzilaboriec a Habury. V Habure som trávil niekoľko mesiacov v roku a rád som počúval rozprávanie o živote v tejto oblasti alebo o histórii našej rodiny. Tak vznikol aj námet na film s názvom Pašovaný tovar. Prečo film o pašovaní? Pretože ma od istého času toto „remeslo“ fascinuje. Tým nemám na mysli ozbrojené pašovanie organizovaných skupín, ale pašovanie obyčajných prostých ľudí, ktorí si tak len zabezpečovali to, čo sa u nich nedalo zohnať. Okolo týchto prostých príbehov vznikli mnohé zaujímavé situácie. Fascinuje ma na tom to, akí sú ľudia pri tejto činnosti vynaliezaví.

Podľa čoho ste vyberali „hercov“ z radov miestnych?

Každá osoba v Habure, tak ako aj v každej inej dedine, má svoj pevne daný charakter, ktorý je svojím spôsobom originálny. Pri písaní scenára mi ľudia, ktorí sa pohybujú okolo mňa na východe, začali zapadať do postáv v príbehu. Nebolo nič rozumnejšie, ako ich obsadiť. Navyše niektoré situácie vo filme sú inšpirované osobnými skúsenosťami s určitými ľuďmi.

Film je v rusínčine. Ako ste na tom s rusínčinou vy?