Na stránkach týždenníka prinášame spomienky novinára Jozefa Hrubovčáka (82) z knihy Okrídlený čas. Autor spomína na čas detstva, mladosti a dospelosti. Smrť si vybrala krutú daň aj v jeho rodine.
Nová motorka
Môj otec Ján Hrubovčák mal veľkú životnú túžbu. Chcel stoj čo stoj navštíviť známe pútnické miesto v Levoči, kde sa pred rokmi zjavila Panna Mária. Ale ako, keď z našej obce bolo do vytúženého cieľa tak ďaleko?
V päťdesiatych rokoch minulého storočia neboli také autobusové spoje ako dnes.
Ja, jeho najstarší syn, som zase túžil po parádnej motorke a po tom preháňať sa s ňou s vetrom opreteky. V tej dobe bola totiž takáto mašinka najobľúbenejším a zároveň najlacnejším dopravným prostriedkom. V meste i na dedine.
Keď som si ju nakoniec v prešovskej Mototechne na Budovateľskej ulici zadovážil a pekne krásne sa bez problémov dopravil na nej domov, z kúpy sa najviac tešil náš otec – ako povedal – konečne sa dostane do vysnívanej Levoče.
Splnený sen
V deň levočskej púte v júli roku 1959 som akosi nebol vo svojej koži. A tak sa s otcom vydal na dlhú a strastiplnú cestu na Spiš môj mladší brat Milan.
Do Levoče došli síce utrmácaní, zaprášení, ale šťastní. Môj otec sa konečne mohol na mieste zjavenia Orodovnice a Ochrankyne Slovenska pomodliť a zároveň zúčastniť sa na majestátnej bohoslužbe pod holým nebom. Bol ňou doslova uchvátený, ako aj obrovským množstvom pútnikov, ktorí sa tam zišli z celej republiky i okolitých krajín.
Nevýslovne spokojní sa obaja vrátili domov neskoro v noci. Bez ťažkostí. Moja motorka ich nesklamala. Boli síce veľmi unavení, ale nevýslovne hrdí. Otcovi sa splnil jeho historický sen.
Z púte mala obrovskú radosť aj naša mama Jozefína, ktorá bola od ranej mladosti členkou a propagátorkou ružencových bratstiev. Venovala sa tomu prakticky po celý život, ako aj odberu a šíreniu katolíckej tlače z náboženských periodík Spolku svätého Vojtecha z Trnavy.
V ďalšie dni náš otec o ničom inom nehovoril, len o nádhernej náboženskej púti do Levoče, ktorú konečne absolvoval. Ako mu naplnila celé telo obrovskou útechou, blaženosťou a vyrovnanosťou. Kolektív v kameňolome, kde pracoval, nabádal, aby tam o rok išli vedno s ním. Nestalo sa...
Zrútili sa naňho kamene
V jedno letné ráno roku 1959 otec ako majster spolu s ďalšími robotníkmi bol na obhliadke pracoviska.
Poobzerať vrchnú časť kameňolomu, kde bolo treba navŕtať diery na ďalší odstrel vápencového kameňa potrebného do neďalekej vápenky na pálenie vápna.
Tam sa na nich z ničoho nič zrútilo niekoľko velikánskych kusov kameňa. Môjho otca, ktorý išiel ako prvý, úplne rozdrvili. Uvoľnené skaly zranili aj ďalších dvoch robotníkov, našťastie iba ľahšie.
Smrteľný pracovný úraz utrpel otec v päťdesiatom druhom roku svojho života.
Keď ho kolegovia v deke zniesli dole, v tom čase práve prechádzal okolo po ceste neznámy kňaz na malom motocykli. Keď videl zbiehať sa ľudí k miestu nešťastia, zastavil a zašiel tam aj on.
Dodrúzganému telu môjho otca stačil ešte dať posledné pomazanie a pomodliť sa za jeho dušu. Dodnes sa mi nepodarilo zistiť, kto bol tým zázračným sluhom božím.
Ja som sa v tento kritický deň nachádzal služobne mimo Prešova. Správa o hroznom nešťastí sa ku mne dostala až neskoro popoludní. Ihneď som sa ponáhľal domov.
Keď som prechádzal okolo kameňolomu a vápenky v Brekove už vo vetre viala na kovovom stožiari čierna zástava. Zabolelo ma pri srdci, že už otca živého nikdy viac v živote neuvidím.
Pod obľúbenú jabloň
Doma už bolo otcovo telo uložené v rakve. Nebožtík bol celý zabalený do bielych obväzov. Pripadal mi ako nejaká neznáma múmia. Nebolo mu vidieť ani kúštik kože alebo vlasov. Tak ten tvrdý kameň, s ktorým narábal celý život, doničil jeho telo.
Pri nebožtíkovi a zapálených sviecach už žialili a modlili sa mama s bratom, ale aj ostatní členovia rodiny a susedia. Pridal som sa k nim.
Keďže spadnuté kamene rozmliaždili otcovi celé telo, museli sme ho dať pochovať z hygienických dôvodov hneď na druhý deň.
Na smútočnom akte sa zúčastnili všetci robotníci z kameňolomu i vápenky. Tiež veľa ľudí z dediny a okolia. Na poslednej ceste ho vyprevadil a na obecnom cintoríne cirkevný obrad vykonal rímskokatolícky kňaz Jozef Štofej, rodák od nás, ktorý bol práve u rodičov na návšteve.
Po pohrebe som otcovu zničenú pracovnú obuv, celú od zaschnutej krvi, zakopal do zeme pod jednu košatú jabloň, ktorú mal nebožtík v našom ovocnom sade najradšej.
S kosou na pole
Strata otca ma veľmi bolela. Odišiel od nás náhle, bez rozlúčky, bez slova zbohom, bez podania rúk. Práve v čase, keď bolo v Brekove slávnostne vyhlásené celoobecné JRD. Keď dozreté zrniny na poli bolo treba čo najskôr zožať, lebo počasie tomu prialo.
Michal Porvazník, jeho prvý predseda, ponavštevoval všetkých roľníkov v dedine a dohodol sa s nimi na prvej spoločnej žatve, ktorá sa mala vykonať iba kosami ručne, pretože žiadne mechanizmy v obci ešte neboli.
Predseda prišiel aj k nám. Keďže otca medzi nami už nebolo, musel som si vybrať v redakcii aspoň jeden deň dovolenky a v stanovenom čase postaviť sa s kosou v rukách medzi skúsených gazdov aj ja.
Leto roku 1959 bolo ako na objednávku. Horúčava príšerná. Pri kosbe sme od potu mali premočené všetko oblečenie, ale i napriek tomu nám práca šla pekne od ruky. Zožaté obilie – kosila sa najprv pšenica – od koscov odoberali, viazali do snopov a ukladali do krížov skúsené ženy z dediny. Kríže sa u nás nazývali maradiky.
Gazdovia sa posmievali
Ja som v tom čase už vedel kosiť dosť obstojne. Ale dostať sa medzi profesionálov a držať s nimi krok, to už bolo nad moje sily. Preto sa mi začali podaktorí starší gazdovia posmievať.
„Jožko náš, nože pridaj trochu energie do toho kosenia, lebo ti skosíme z daktorej päty... Tu si neprišiel písať nejaké článočky do novín, ale tvrdo makať...“
Také a podobné podpichovačky padali z radov koscov na moju hlavu viackrát za deň. Najmä popoludní. Ale ja som na ne vôbec nereagoval.
„Reku, len si kecajte, čo chcete, koľko budem vládať, toľko si odrobím a basta,“ ubezpečoval som sa v duchu.
Ešte šťastie, že Michal Porvažník pre nás zabezpečil aj doping v tekutom stave priamo na pole, čo obnovovalo sily. Aj potrebný zájedok dopravil, aby na obed nemusel každý kosec jachtať domov. Aby sa práca pri žatve neprerušovala na dlhší čas, ale šla podľa naplánovaného programu.
Večer som sa s kosou na pleci ledva domov dovliekol. I keď mama mi nachystala výdatnú večeru, ostala na kuchynskom stole nedotknutá. Po umytí sa od potu a prachu som hneď zaľahol do pripravenej postele a spal ako malé bábätko až do rána.
Na druhý deň ma už na poli nevideli. Najbližším vlakom som musel odcestovať na telefonický príkaz šéfredaktora do redakcie, kde ma čakali ďalšie pracovné povinnosti. Predošlý deň pri kosení však cítilo moje telo ešte niekoľko dní.
Bol to môj prvý a zároveň posledný deň, ktorý som odpracoval na miestnom spoločnom hospodárstve. Na jeho ďalšom rozvoji sa potom podieľali už len mama s bratom Milanom.
Vynikajúci organizátor
Bohuš Chňoupek ako predseda prešovskej novinárskej organizácie bol veľmi vynaliezavý človek. Plne sa osvedčil na zvolenom poste. Mal vynikajúce organizačné schopnosti.
Ako vysunutý redaktor sa dobre poznal so všetkými riaditeľmi významných podnikov, s funkcionármi štátnych a straníckych orgánov v celom kraji. Preto na usporiadanie rôznych novinárskych akcií vždy dokázal zabezpečiť potrebné financie.
Spolu s výborom pre nás organizoval časté tlačové besedy s rôznymi osobnosťami Prešovského kraja i poznávacie zájazdy do jednotlivých okresov, kde sme sa stretávali s fundovanými odborníkmi, ktorí nás potom podrobne informovali o živote a práci v regióne.
Pre záujemcov dokázal zadovážiť doslova v hodine dvanástej vstupenky na premiéry rôznych divadelných hier do Divadla Jonáša Záborského. A tiež na premietanie najnovších filmov svetovej kinematografie v kine Tokajík v Prešove. Samozrejme grátis!
Rovnaké menu ako pre prezidenta
Náš Bohuš sa vyznamenal krátko po návšteve prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky Antonína Novotného na východnom Slovensku. Zorganizoval totiž pre nás novinárov autobusový zájazd po jeho stopách.
Na túto zaujímavú cestu zadovážil z ČSAD z Prešova novučičký autobus. Jej súčasťou boli tiež stretnutia s významnými ľuďmi z poľnohospodárstva, meliorátorstva a vodohospodárstva. Tiež návšteva Východoslovenskej nížiny.
Podujatie sa uskutočnilo na chatovej základni n. p. Chemko v Strážskom, v rekreačnej oblasti pri Vinianskom jazere. Bola to veľmi vydarená akcia s bohatým programom, na ktorej sme sa z úst najpovolanejších dozvedeli všetky podrobnosti veľkých úprav Východoslovenskej nížiny a perspektívy poľnohospodárskej výroby v dolnom i hornom Zemplíne.
Bohuš Chňoupek dokázal pripraviť pre nás aj také isté menu, aké mal súdruh Novotný a jeho sprievod. V tých istých priestoroch, kde sme sa práve nachádzali. Týmto svojím krokom prekvapil prítomnú novinársku obec, ale aj pozvané osobnosti z rôznych úsekov hospodárskeho života.
Večer usporiadal družné posedenie s pozvanými odborníkmi pri zemplínskom zlatom moku a ľudovej hudbe. Kto mal záujem, mohol sa ísť ovlažiť do vôd Vinianskeho jazera.
Na druhý deň sme zavítali do vybraných JRD a štátnych majetkov v okresoch Michalovce a Trebišov, kde nám poskytli zodpovední pracovníci ďalšie zaujímavé informácie. Na túto vydarenú akciu nám všetkým ostali ozaj pekné spomienky.
Nikdy neodložil pero
Bohuš Chňoupek, ktorý v tom čase patril medzi špičku novinárov na Slovensku, však dlho medzi nami nepobudol. Redakcia jeho skvelú prácu ocenila tým, že ho vyslala ako spravodajcu do Moskvy, kde počas svojho pôsobenia tiež odviedol záslužný kus novinárskej práce.
Jeho život však zmenilo menovanie do funkcie ministra zahraničných vecí Československej socialistickej republiky. I v tejto nanajvýš zodpovednej funkcii sa prejavil ako vynikajúci politik a diplomat a skúsený človek, ktorý na tomto poli dokázal dobre zviditeľniť svoju vlasť vo svete a zabezpečiť pre ňu plné uznanie a zaradenie sa medzi popredné krajiny vo všetkých oblastiach.
Bohuš Chňoupek však ani počas vykonávania tejto zodpovednej funkcie nikdy neodložil pero. Stále bol aktívny aj ako spisovateľ a napísal celý rad publikácií o živote ľudí, o odboji, druhej svetovej vojne i zo zákulisia československej diplomacie.
Osobne som sa s ním počas práce v redakcii Nový život často stretával. Veľa som sa od neho naučil. K nám, o niečo mladším novinárom, bol vždy pozorný, v čom sme si nevedeli rady, ochotne poradil. Bol to človek vysoko vzdelaný, so širokým rozhľadom, ktorý nadobudol počas svojej plodnej žurnalistickej práce.
Škoda, že už nie je medzi nami.
Autor: Jozef Hrubovčák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
