Brankárska stálica Martin Dudič: V hale je to viac o reflexe

Martin Dudič. Ako humenský anjel.
Martin Dudič. Ako humenský anjel. (Autor: Vladimír Vasilenko)
Sportnet|3. jún 2016 o 00:00

Odchovanec Chemlonu Humenné začínal s futbalom v rodnej obci Ptičie. Tu aj futbalovo pôsobí.

Odchovanec Chemlonu Humenné začínal s futbalom v rodnej obci Ptičie. Tu aj futbalovo pôsobí a už dlhé roky patrí medzi brankárske stálice nášho regiónu. Reč je o výbornom futbalovom brankárovi Martinovi Dudičovi (35), ktorému sme položili zopár zaujímavých otázok.

Spomínate si na svoje futbalové začiatky?

S futbalom som začínal v rodnej obci Ptičie, kde som ako malý chlapec nepotreboval nejaké hračky, stačila mi lopta, ktorú som naháňal v každom voľnom čase. V deviatich rokoch som bol vybraný do športovej triedy zameranej na futbal na ulici Hrnčiarskej v Humennom. Môj prvý tréner bol pán Dudáš a potom počas športovej triedy nasledovali tréneri Jožko Škrlík a Ladislav Harakaľ. V tej dobe sme ako žiaci hrávali najvyššiu žiacku ligu proti takým mužstvám ako 1. FC Košice, Tatran Prešov, Lokomotíva Košice, Stropkov, Trebišov, Michalovce. Spoločne so mnou obliekali dres Chemlonu Humenné spoluhráči ako Mišo Paraska, Marcel Bažík, Peťo Barančík, Jožko Ondík, Mišo Ferčák, Marek Čerňa, a ďalší super chlapci, ktorí už toho času aktívne nehrávajú.

Logicky nasledoval prechod k dorastencom, ako ste to zvládli?

Po ukončení žiackeho veku som prešiel k dorastu Chemlonu Humenné, kde ma počas tohto obdobia postupne trénovali tréneri Faigel, Varchola, Opiela, Škrlík. V tomto období som si zachytal druhú a dokonca aj prvú dorasteneckú ligu. Boli to naozaj krásne časy, lebo na zápasy na Slovane, Interi, v Nitre či Žiline sa nedá len tak zabudnúť. Zo spoluhráčov mi je ťažko niekoho spomenúť, lebo by som ich musel menovať všetkých, no nedá mi nespomenúť takých futbalistov, spoluhráčov ako Maroš Čišovský, Dušan Kapraľ, Robo Greš, bratia Tomčákovci. Čo sa týka brankárov, dobrú dvojicu som tvoril s Peťom Chalachanom a občas som priskakoval ku starším Števovi Jenčíkovi a Jožkovi Závackému. Ešte v dorasteneckom veku som dostal povolávací rozkaz a tak po polovici sezóny som v mesiaci január roka 1999 narukoval do Sabinova, kde som začal trénovať v mužstve dospelých Odeva Lipany, ktorá v tej dobe hrala 3. ligu.

Ako spomínate na svoje začiatky v drese A-mužstva Chemlonu Humenné?

Moje prvé kontakty s mužstvom dospelých boli ešte za čias, keď som bol v staršom doraste, kde som chodil prevažne ako náhradník do Kochanoviec, ktoré boli béčko Chemlonu a hrali 3. ligu. Vtedy som však prevažne trávil čas na lavičke ako dvojka Matúša Čabalu, no napriek tomu som zbieral skúsenosti. Potom nasledovalo už spomínané mužstvo Lipian. Spomínam si práve na prvý majstrovský zápas, keď som bol postavený ako jednotka a bolo to práve proti mužstvu Kochanoviec, ktoré bolo naozaj kvalitné a v tých časoch tam ako na bežiacom páse strieľal góly dnes už nebohý Gabo Melník, no proti mne sa nepresadil a Lipany so mnou v bráne vyhrali. Po ukončení vojenskej služby mi zavolal vtedajší manažér Chemlonu Dušan Matta, aby som si zobral veci a hlásil sa na začiatku prí
pravy v kabíne A mužstva. Ja som si zbalil svoje roztrhané kopačky a rukavice a s malou dušičkou som vošiel do kabíny, v ktorej boli tréner Pavol Rybár, hráči ako Peťo Murinčák, Paťo Micio, Peťo Sukovský, Gergely Geri, Noro Belán, no aj chlapci, s ktorými som hral v doraste, takže nervozita po krátkom čase opadla. Prišiel kopec tréningov, zápasov za B mužstvo.

Vaša ligová premiéra v prvom tíme Chemlonu Humenné?

Asi po roku v áčku som si pripísal svoj prvý ostrý štart za prvé mužstvo. Bolo to v Dunajskej Strede, odkiaľ Humenné nosilo prevažne nádielku troch, štyroch gólov. Zápas sme prehrali síce 2:0, ale myslím si, že z mojej strany to bolo celkom dobré, keďže som mal v zápase niekoľko úspešných zákrokov. Po roku došlo k omladeniu kádra, kde ja som po odchode Nora Belána cítil šancu presadiť sa a začal som aj pravidelnejšie chytávať, no zo strany vedenia klubu nasledovala kúpa mnohých lepších aj horších brankárov a ja som ostal opäť odstavený na vedľajšej koľaji, pričom som si veľakrát odsedel zápas na lavičke niekde v Bratislave na ŠKP, potom okolo druhej v noci návrat zo zápasu a hneď na obed som išiel chytať za béčko napríklad do Vysokých Tatier.

Rozmýšľali ste nad zmenou pôsobiska?

Už vtedy som rozmýšľal o svojej budúcnosti, no chcel som ešte zabojovať. Humenné sa ešte zachránilo v druhej lige a na novú sezónu prišiel do kabíny nový tréner Rusnák, ktorý mi futbal úplne znechutil a tak som sa rozhodol, že pôjdem inou cestou. Nasledovalo civilné zamestnanie a zmena futbalového pôsobiska. Na štyri roky som sa upísal Zubnému, kde som hral štvrtú a piatu ligu. Na toto obdobie mám dodnes veľmi dobré spomienky. V Zubnom bola v tom čase veľmi dobrá partia výborných futbalistov.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Brankárska stálica Martin Dudič: V hale je to viac o reflexe