Jana Mikitková: Stretávam ľudí, ktorí sa vedia obhájiť a bojovať za dobro

Humenčanka Jana Mikitková patrí medzi popredné mladé režisérky. Je tvorivá, neúnavná a náročná.

Humenčanka Jana MIKITKOVÁ (1988) išla na zušku, lebo mala „veľký jazyk“. Vyštudovala divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU. V Londýne na stáži nebola za šedú myšku. Dnes patrí medzi popredné mladé režisérky. Je tvorivá, neúnavná a náročná. Dobíja sa cestovaním a prácou s deťmi a ľuďmi s rovnakou krvnou skupinou.

Kedy ste začínali v zuške?

Keď som bola tretiačka na základnej škole, išli sme raz s mamou po parku. Povedala mi, že pozná pani učiteľku Evu Jacevičovú, ktorá učí na literárno-dramatickom odbore a že by ma tam prihlásila, lebo mám veľký jazyk. Mama vycítila, kam smerujem. V rodine som najmladšia, mám troch starších bratov. Vplyv toho, že som sa hrávala sama, vymýšľala som si svoj vlastný svet, sa prejavil a tam som sa našla. Alebo to bolo tým, že som ako trojročná vypadla z okna na hlavu?

Váš vzťah s učiteľkou Evou Jacevičovou bol pre vás určujúci.

Hovorím mu osudový. Moja cesta s Evou sa nikdy nerozdelila, čo nebýva úplne zvykom aj pri dobrom vzťahu pedagóga a žiaka. Ako tretiačka som nastúpila na základnú umeleckú školu. Na konci roka mi Evka oznámila, že odchádza zo zušky. No potom sa Eva stala v piatom ročníku mojou triednou na základnej škole. Zo strednej školy som dochádzala k nej na krúžok. Potom sa opäť vrátila na zušku, tak som odbor ukončila u nej. Vždy sme boli pospolu. Vzťah sa prehlboval, veľa sme cestovali na súťaže. Eva je známa tým, že žiakom venuje veľa svojho času mimo vyučovacieho procesu, čo je úžasné. Keď ma prijali na umeleckú školu, aj vďaka nej, stali sme sa priateľkami. Dodnes sa stretávame, pomáhame si navzájom, fandíme si. Nedávno bola Eva na našom trojdňovom festivale Lanofest v Bratislave. Učím v divadelnom súbore Lano pri ZUŠ Jozefa Kresánka. Bola sa pozrieť na moje práce.

Spomínate si na úlohu kominára, ktorý neustále padal do suda? Boli ste celá oškretá a doudieraná.

Boli to moje prvé šibalské začiatky, kedy Eva vyčíhala ohníčky v mojich očiach. Do suda som padala zadkom s veľkou kominárskou kefou, ktorá bola veľmi tvrdá. Dosť to bolelo. Ale bavilo ma padať, mala som z toho radosť. Vták šťastia od Hermana Hesseho bola naša prvá väčšia inscenácia. Ďalšiu silnú spomienku mám na Divadlo poézie na hru O človeku s priezračnou kožou. Vyhrali sme s ňou celoslovenskú súťaž divadiel poézie Hviezdoslavov Kubín. Zažila som zopár úžasných stretnutí s textami a pochopila som cez prednes, že existujú témy, ktoré vám presahujú do života. Základ mám od Evy, z toho čerpám. Dodnes sa od nej učím. Uvedomujem si, že keď v ranom detstve stretnete správnych ľudí, obohatí vás to na celý život.

Vyštudovali ste divadelnú réžiu a dramaturgiu.

Cesta nebola priama. Chvíľu som uvažovala aj nad herectvom. Som rada, že som nakoniec sama vycítila, že herectvo nie je cesta pre mňa a že by som si vedela predstaviť seba na druhej strane, začala som poškuľovať po filmovej scenáristike. Venovala som sa aj tvorivému písaniu. Prišlo však jedno rozhodujúce stretnutie so študentom divadelnej réžie a dramaturgie a na základe rozhovoru som sa rozhodla podať si prihlášku. Prijali ma na réžiu a dramaturgiu. Som rada, lebo divadlo u mňa vnútorne zvíťazilo. Preto, že je to živé umenie, vzniká tu a teraz. Dodnes ma to drží. Na film som však nezanevrela.

Čo vás vysoká škola naučila?

Vysokú školu vnímam ako veľkú školu do života. Študovala som u profesora Strniska, učil ma aj profesor Ľubomír Vajdička, profesor Roman Polák, spolupracovala som s pánom Nvotom, stretávali sme sa s pani Vášaryovou, pánmi Hubom, Horváthom, Čorbom, Čaneckým a ďalšími osobnosťami. Chvíľu mi trvalo, kým som sa oťukala, kým ma mesto, v dobrom slova zmysle, uvoľnilo. Škola bola veľmi náročná, hlavne psychicky. Profesori boli prísni a veľa od nás vyžadovali. Pripravili nás na tvrdú divadelnú brandžu. Režírovala a dramaturgovala som v divadle hneď od prvého ročníka a tým som nabrala praktické skúsenosti. Mala som potom po škole o čosi ľahší štart. Mala som už za sebou nejaké spolupráce, prišli ďalšie príležitosti a napokon aj práca.

Vtedy vraj zase zafungoval osud ...

V deň promócií mi zatelefonovala dnes už kolegyňa Mirka Kalinková z divadelného súboru Lano, ktorý založila pani Saša Skořepová. Od nej čerpala aj Evka Jacevičová. Ponúkla mi prácu. Hoci som bola predbežne dohodnutá s inou zuškou, ponuku som prijala. Dnes som v prostredí kolegov, ktorí sú na veľmi podobnej vlnovej dĺžke ako Eva. Zafungoval prenos východ – západ. Cítim sa tam ako doma.

Je ťažké byť ženou – režisérkou?

Môj obľúbený režisér Peter Scherhaufer vyhlásil, že žena nemôže byť režisérka. U niektorých ľudí tento názor panuje dodnes. Posúva sa to. V súčasnosti zažívame boom žien – režisérok, na Slovensku je ich pomerne veľa, tuším 27. Žena – režisérka to má ťažké, ale je to pre divadlo obohacujúce. Doposiaľ som vždy režírovala ľudí starších odo mňa a bola som najmladšia z celého tvorivého tímu, čo nebolo jednoduché. Učila som sa. Zažila som aj situácie, keď som si doma po- plakala a prechod z detskej duše do dospelej, „ostrieľanejšej“ a vyzretejšej, bol dlhý. Stále sa učím. Myslím si, že keď je človek úprimný, keď si stojí za svojím a vie asertívne komunikovať veci, nepotrebuje silu hlasu a demonštrovanie autority. Je prirodzene autoritou. Učím sa to na deťoch, tam si môžem overiť v bezpečnejšom prostredí, čo si môžem dovoliť, čo funguje a čo nie. Potom to prenášam do divadla. Nesmiem však hercov brať ako deti. Stretávam sa s tým, že ženu – režisérku zvyknú podceňovať, zvlášť mladé dievča s ideálmi, veľkými konceptmi, kreatívnymi procesmi a cvičeniami.