Milan Kuruc: Kambodžský život na vode a krokodíly

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Tieto 4 destinácie ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc.

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Po nedávnej ceste po Indii a Nepále si práve tieto 4 destinácie ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc. Dnes pokračuje v rozprávaní. Kambodža ešte raz.

Bolo mi veľmi ľúto nechať všetkých v ich svete, nasadnúť do autobusu a s vedomím, že sa už nikdy neuvidíme, pokračovať do Siam Reap.

Siam Reap – prach a slzy

Do tohto pekného a historicky veľmi významného mestečka sme dorazili okolo obeda. A znovu povinnosť ubytovať sa, počkať na miestneho sprievodcu a tuk-tukom vyraziť k jazeru Tonle Sap.

Samotná cesta bola veľké utrpenie. Červený prach z cesty bol všade a až vtedy som pochopil účel a význam zakrytých tvárí každého motocyklistu alebo cyklistu.

Ten prach máte v očiach, ústach, v nose, jazyk je celý červený a o malú chvíľku aj opuchnutý.

Neváha nikto z nás a v miestnej lekárni si všetci kupujeme rúška na tvár. Hneď sme ako vymenení a takto maskovaní dorazíme k rieke, ktorá nás zavedie k spomínanému jazeru.

Tonle Sap – podivuhodný vodný svet

Podivuhodný vodný svet, tak by som to nazval. Tonle Sap Lake je záchranné lano pre mnohých ľudí v Kambodži.

Dáva im možnosť zarábať si na živobytie vďaka bohatému rybárstvu a poľnohospodárstvu, ktoré formuje okolo svojej prirodzenej krásy.

Celková plocha Tonle Sap je 2 700 km štvorcových a je kombináciou riek a rybníkov. Má zásadný význam, pretože ide o najväčšie sladkovodné jazero v juhovýchodnej Ázii a najväčšie sladkovodné lužné jazero na svete.

Toto miesto bolo označené za biosférickú rezerváciu UNESCO v roku 1997. Tonle Sap Lake ponúka jednu z najúžasnejších prírodných podmienok nielen pre vtáky, ale aj vodný život.

Najznámejší je obrí sumec, ktorý dorastá do dĺžky až osem metrov. Videl som krokodíly, vodné hady, obrovské pelikány, celý vodný a živočíšny svet ako na dlani.

Prenajatou loďou sa po nízkej hladine rieky asi po hodine plavby dostávame k jej ústiu. Neveriacky pozerám a rozmýšľam, či sa mi sníva, či je to realita.

Kalná rieka sa stratila a pod sebou vidím nádherne čistú vodu. Okolo nás plávajú rybárske člny a keď vidím ich úlovky, neverím vlastným očiam.

Ryby všetkých druhov a veľkostí, siete praskajú vo švíkoch a len vodné vtáky sa tvária smutne, lebo ich odháňajú deti sediace pri kormidlách.

Tonle Sap Lake. Život na vode... Školy, kostol, obchody aj nemocnica. Foto: Milan Kuruc

Plávajúce dediny – život na vode

Z mostíka prednej paluby vidím štvrte plávajúcich dedín, uličky na zrkadliacej sa hladine jazera dávajú tušiť, že tu pulzuje zdravý život. Z

badám plávajúcu chatrč, označenú červeným krížom. Mám pred sebou „nemocnicu“. Okolo nás na silnom člne prefrčí najviac ak desaťročný chlapec, šťastne sa usmieva a rukou máva ostošesť.

Takmer som vypadol z lode, vlna sa oprela o naše plavidlo, veľa nechýbalo a zas sa kúpem v jazere.

Zbadám veľký nápis na ďalšej chatrči. Veľkými písmenami High School naznačuje, že sa tam vzdelávajú ľudia, pripravujúci sa na vysokoškolské štúdium. Zakotvíme a ideme dovnútra.

Prekvapenie je obrovské, žiadne staršie deti, všetko usmievavé tváre dievčat do desať rokov. A privítali nás spevom, s úžasom a dojatím počúvame ťahavú a zádumčivú melódiu ich školskej hymny.

Tak nám ju opísala ich učiteľka, asi dvadsaťročná sympatická dáma. Na oplátku spustíme aj my, našu známu „Prší, prší, len sa leje ...“

Nadšenie nemá konca, najmä vtedy nie, keď vyberieme posledné zásoby cukríkov a ochotne ich všetkým rozdávame.

V ruksaku na fototechniku som našiel posledný Snickers a týmto som si vyslúžil spontánny bozk od dievčatka s čiernymi okáľami a ešte čiernejšími vlasmi.

Nasadáme a plavíme sa do kostola. Najvyššia stavba na vode, označená katolíckym krížom. Dozvedáme sa, že táto štvrť na vode je vietnamská a žijú v nej katolícke rodiny presťahované z Vietnamu.

Okrem jedného skromného oltára a dvoch lavíc tu nič nie je a tak si myslím, že katolícka viera tu nemá silné korene. Pokračujeme loďou do inej štvrte. Samé reštaurácie a dokonca butiky so šatstvom a bižutériou tu vidieť.

A zase chudoba. Ľudia žijú v neuveriteľne skromných podmienkach. Foto: Milan Kuruc

Krokodíly – takúto zábavu nemusím

Zastavujeme na rýchle občerstvenie, dáme si výbornú pečenú rybu a keď podo mnou niečo zahrmoce, pozriem sa a takmer z kože vyskočím.

Pod celou podlahou jedálne sa v uzavretých klietkach pohybujú asi trojmetrové krokodíly. A svoj hlad dávajú rázne najavo. Napočítal som ich šesť.

Otázka šéfa reštaurácie, kto má záujem nakŕmiť hladné tvory, zabrala a všetci sa ideme pozerať na to divadlo.

Dvaja čašníci skočili do veľkej nádrže s vodou pri peci, vytiahli asi polmetrovú rybu, tú nastokli na veľký hák s lanom a takto ňou krútili ponad otvor pod nami. A spustil sa boj o korisť.

Nechcite vedieť, čo sa dialo pod nami, krokodíly jeden pred druhým dvíhali tlamy a chniapali po rybe na lane. Jeden cez druhého.

Zvuky, aké vydávali ich tlamy pri prázdnom sklapnutí, nás presvedčili, že v sekunde príde človek o ruku alebo nohu, ak ho taký tvor zacíti a zaútočí.

Urobil som síce nejaký ten záber z boja o korisť, no považujem to za týranie a neholdujem takémuto zážitku.

Neviem, ako sa to napokon skončilo, divadlo tohto druhu nemám rád a znechutený som odchádzam na druhú stranu sledovať západ slnka nad jazerom.