Eva Dosedlová – Jacevičová, zakladateľka literárno– drama-tického odboru na Základnej umeleckej škole v Humennom, už takmer štyri desaťročia učí deti hľadať a nachádzať v napísanom texte krásu a skrytý zmysel.

So žiakmi dosiahla celoslovenské úspechy v oblasti divadla, umeleckého prednesu i literárnej tvorby. „Práca ma baví,“ hovorí.

V umeleckej škole ste v 77. roku založili literárno-dramatický odbor. Bolo to práve to, čo ste chceli robiť?
Ešte ani na vysokej škole som netušila, že budem pracovať s prednesom, s divadlom. V detstve som vo vtedajšej Ľudovej škole umenia v Sobranciach chodila na klavír, aj som súťažila, neskôr som chodila do Michaloviec do druhého stupňa na klavír i do výtvarného odboru. Nikdy som nerecitovala a ani nehrala divadlo. Verím však, že keď si človek zamiluje nejaký druh umenia a robí v ňom aktívne – hodiny som na strednej škole presedela za klavírom, hodiny som venovala kresleniu na vysokej škole – neskôr nájde cestu aj k iným druhom umenia. Keď som na filozofickej fakulte v Prešove končila odbor slovenský jazyk a literatúra – výtvarná výchova, mojou túžbou bolo dobre učiť literatúru na strednej škole, najradšej na gymnáziu. Dlho nebolo voľného miesta, tak som to skúsila na literárno–dramatickom odbore v humenskej ľudovej škole umenia. Povedala som si, že by ma bavilo robiť s deťmi literárnu tvorbu, aj v diplomovej práci som sa venovala poézii pre deti. Veľmi ma to chytilo, básne našich piatich autorov sa dostali aj do knihy Ahoj, svet.
Potom, našťastie, prišli školenia o tom, ako robiť divadlo s deťmi, povinné preškoľovania, tvorivé dielne, workshopy, prišli aj facky na súťažiach dramatickej tvorivosti, pretože s tvorbou divadla som spočiatku nemala skúsenosti a robila som ho intuitívne. Na súťaže s autorskou divadelnou tvorbou prináša súbor svoju tému, svoj názor na ňu, odhaľuje svoje emócie a pokúša sa tlmočiť ich divadelnými prostriedkami. Ja občas hovorím, že nesie kožu na trh. Na súťažiach sa nám dostávalo nielen pochvaly, ale aj kritiky. Ale práve tým sa človek veľa naučí. Nakoniec som si túto prácu tak zamilovala, že som dnes za ňu vďačná. Nehľadala som túto prácu, ona si ma našla.

Všetci vaši súrodenci sú lekári. Nebolo vaše umelecké zameranie akýmsi vybočením z rodinnej anamnézy?

Vyzerá to tak, ale len na prvý pohľad. Otec bol lekár, sestry sú lekárky, brat vyštudoval veterinu, ale mama mala v aprobácii svojho pedagogického vzdelania výtvarnú výchovu rovnako ako ja. Mala blízko k umeniu, doma viseli originály jej obrázkov i originály obrazov iných maliarov. Doma sa hralo na klavíri, aj sestry. Po mame som zdedila množstvo nôt, klavír i skicáre a kazety s farbami. S prekvapením som zistila, a to len nedávno, od vzdialeného príbuzného z Nemecka, že otec ako medik vo Viedni hrával divadlo. Tak toto je ten druhý pohľad.

Učíte už takmer 40 rokov. Viete odhadnúť, či z dieťaťa bude dobrý herec či recitátor?

V súčasnosti mám 40 žiakov, sledujem ich na našich stretnutiach na vyučovaní pri tom, ako sa dokážu zapájať do rôznorodých aktivít tvorivej dramatiky a moja dlhoročná prax mi v tom pomáha. Rodičia, ktorí k nám privádzajú deti na prijímacie skúšky, si niekedy myslia, že predpoklady pre náš odbor majú deti, ktoré sú veľmi živé, veľa rozprávajú, rady sa predvádzajú, vyčíňajú a sú skoro bez zábran uvoľnené. Veria, že toto sú tie dôležité vlastnosti. Moje skúsenosti hovoria, že dôležitejšie býva, aby sa deti vedeli sústreďovať, prispôsobiť jeden druhému a pracovať v skupine, aby boli vnímavé, mali veľkú predstavivosť a fantáziu, záujem o literatúru. A to sa dá rozvíjať. Hlas a komunikačné schopnosti sú základom, rozvoj osobnosti je predpokladom. Nevyhnutnosťou neskôr musí byť aj celkom vedomá a cieľavedomá práca na sebe. Na našich prijímacích skúškach preverujeme schopnosti detí na textoch, ktoré sa naučili naspamäť. Čítajú, rozprávajú nám niečo a predvedú jednoduchú pohybovú etudu podľa inštrukcií.

Spočiatku ste sa venovali predovšetkým detskej literárnej tvorbe, neskôr ste prenikli do tajov dramatickej výchovy. Založili ste detský divadelný súbor Divadielko 3x H, divadelný súbor ALFA. Ako vyberáte texty, ako vzniká predstavenie?

Dramaturgia je vtedy dobrá, keď vychádza z detí. Každá skupina prináša svoje témy, má nejaký potenciál. V skupine sú rôzne temperamenty, charaktery, vzťahy. Keď ich už poznám, odčítavam, čo ich zaujíma. Alebo inscenácia vzniká z improvizácie, nie je žiadna literárna predloha a všetko si tvoríme, čo je pre deti veľmi dobré. Texty im čítam bez toho, aby tušili, že z nich chcem spraviť predstavenie. Keď sa chytia a téma ich zaujme, začneme nad tým uvažovať a robiť improvizácie. Je to veľmi dlhý, ale veľmi zmysluplný proces, ktorý rozvíja detskú osobnosť, ich názory, postoje a emócie. Som veľmi vďačná za to, že som mohla byť na tvorivých dielňach, kde nás skúsení tvorcovia v tvorivej dramatike naučili, že existuje niečo ako štruktúrovaná dráma. To znamená, že k téme budúcej inscenácie sa približujeme zvnútra, mnohými technikami písomnými, pantomimickými a verbálnymi. Deti sa ocitajú v role rôznych postáv, predstavujú si ich pocity a predstavy, objavujú nové a nové súvislosti v ich konaní, všetko slobodne v rámci dramatickej hry a improvizácie.

Nadšenie detí je prvým predpokladom, že sa do divadla pustíte?

Aj moje. Naše spoločné. Dôležité je, aby téma nadchla mňa a potom musím časť svojho nadšenia preniesť na ne. Občas je to dokonca aj v opačnom poradí. Keď sme zapálení, môžeme sa do toho pustiť. Deti sú spolutvorcami. Nechcem, aby deti boli pasívne postavy, ktorým nadiktujem, čo majú alebo nemajú robiť. Každý si v predstavení musí nájsť svoje miesto a urobiť to, na čo má. Nie sme profesionálni herci.
Uvedomujem si čoraz intenzívnejšie, že moja pedagogická práca nie je v prvom rade prípravou budúcich profesionálnych hercov. Žiaci majú príležitosť objavovať v sebe svoju predstavivosť a tvorivosť a rozvíjať ich v množstve dramatických hier inšpirovaných vlastnými zážitkami, literatúrou, hudbou či výtvarnými dielami.
Máte mnohých mimoriadne úspešných žiakov. A nie sú to len tí, ktorí sa venujú divadlu či prednesu. Za všetkých spomeniem fotografku Luciu Nimcovú, ktorá sa netají tým, ako výrazne ste obohatili jej život.
Veľmi som si cenila, keď Lucia povedala, že ju práca v našom odbore ovplyvnila, že sa zmenil jej pohľad na život. U mňa bola síce ešte nenápadná, ale teraz je skvelá aj v zahraničí uznávaná fotografka.
K úspešným žiačkam vo vlastnej tvorbe patrili Anna Ledžinská-Kornajová, Jana Mikitková, Lenka Dzobová a Monika Hojdanová. Mnohí moji žiaci sú absolventmi hudobno-dramatického konzervatória v Košiciach – z mediálne známych osobností je to Lenka Hriadeľová, dnes sú mojimi kolegyňami Miroslava Haľková-Lauffová v ZUŠ a na konzervatóriu v Košiciach, Tonka Ďzuganová – Bendíková v ZUŠ v Smižanoch. Na vysokej škole múzických umení študovali réžiu Jana Mikitková a Pavel Hudák, herectvo Judita Bilá, Erika Potocká-Kresťanková a Milena Minichová, bábkoherectvo vyštudovala Anna Čitbajová.
Helena Šromovská, teraz Himičová-Veselá a Soňa Pariláková, bývalé úspešné recitátorky, roky aktívne pracovali v oblasti umeleckého prednesu. Soňa Pariláková vyrástla na uznávanú autoritu v prednese ako recitátorka v kategórii dospelých, ako členka celoštátnych i medzinárodných porôt, či poradného zboru pre umelecký prednes pri Národnom osvetovom centre (NOC).

Ako je to s motiváciou dnešných detí? Deti málo čítajú, veľa času trávia za počítačom? Je to horšie ako v minulosti?

S motiváciou do pohybových aktivít ani nie, vychutnávajú si ich a dokonca sa zapájajú aj do takých, o ktorých som si myslela, že nebudú obľúbené. Zisťujem však u mnohých, že hľadať súvislosti v texte je veľký problém. Deti majú veľa nápadov, ale dešifrovať text, ktorý nie je priamočiary, jednoduché nie je. Dobrý prednes nemôže vzniknúť, pokým dieťa nevie, čo znamená každé jedno slovo, aké sú súvislosti medzi slovami. Deti málo čítajú a málokto sa s nimi o prečítanom rozpráva. Dobrý recitátor je hlboká osobnosť, ktorú treba rozvíjať. Má podnety od rodiny, zo života, odo mňa. Keď musím nahrádzať to, čo už malo byť samozrejmé, je to kus roboty. Vidím to však ako mimoriadne zmysluplné a robím to rada.

Ste veľmi sčítaná. Poznáte množstvo textov, ktoré dokážete umne a obdivne spojiť do jedného celku. Kde hľadáte texty?

Všade, vždy, každý deň, kdekoľvek. Mám vlastnú bohatú knižnicu. Od druhého ročníka na vysokej škole som pracovala s poéziou pre deti, nakupovala som detskú literatúru, priebežne sledujem čo vychádza. Kupovala som si Slniečko, ktoré vydáva naozaj kvalitnú detskú literatúru. Ak sa mi darí spájať texty, tak je za tým aj veľa uvažovania, veľa rozkrývania ich obsahu a iste aj skúsenosti zo súťaží.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín