Milan Kuruc videl v Kambodži chudobu a šťastie

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža si ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc.

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Po nedávnej ceste po Indii a Nepále si práve tieto 4 destinácie ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc. Dnes pokračuje v rozprávaní. Kambodža.

V žiadnej inej krajine na mojej ceste som nezažil toľko kontrastov ako v Kambodži. Je to krajina v juhovýchodnej Ázii a žije v nej viac ako 13 miliónov obyvateľov. Celé územie Kambodže je súčasť polostrova Zadná India.

Kambodža bola francúzska kolónia, ktorá získala nezávislosť v roku 1953.

Krajinou zmietala občianska vojna, ktorá veľmi výrazne zabrzdila jej vývoj. Miestna mena je kambodžský riel a za jedno euro vám ochotne dajú 4 000 rielov.

Tých, ktorí sa tam chystajú, upozorňujem, že lekárska starostlivosť je na na veľmi nízkej úrovni.

Jednoznačne odporúčam očkovanie proti žltačke typu A a B, brušnému týfusu a malárii. V krajine je značne rozšírený vírus HIV.

Je to krajina, kde neexistuje žiadne sociálne a dôchodkové zabezpečenie, krajina, kde je priemerná denná mzda 1,25 USD.

Kambodža je jedna z najviac zamínovaných krajín sveta, na jej území je doteraz 4 – 6 miliónov aktívnych nášľapných mín, preto na túlanie sa krajinou bez sprievodcu zabudnite.

Bežným spojom cez hranice

Ráno o šiestej nasadáme ešte vo Vietname, v Hanoji, v uličke za hotelom do autobusu a cestujeme bežným spojom na hranice s Kambodžou.

Ani sme netušili, že pôjdeme bežnou linkou a keď sme uvideli spolucestujúcich, niektorým z nás prestalo byť veselo.

Domáci ľudkovia, natlačení jeden na druhého, zopár po anglicky hovoriacich turistov a my. Prednosť majú starší ľudia, domáce zvieratá v klietkach a biely turista sa musí uskromniť.

Mne sa ušlo miesto pri maličkom človiečikovi, ktorý po celý čas držal na rukách klietku s množstvom akýchsi mne neznámych vtáčikov. Že vraj na vylepšenie karmy.

Po celý čas – to znamená dlhých sedem hodín na hranice Vietnam – Kambodža. S dvomi prestávkami, počas ktorých vystúpili alebo nastúpili ďalší pasažieri a s možnosťou dokúpiť si jedlo alebo vodu.

Po celú dobu v autobuse nahlas vyhrávala hudba, domáci medzi sebou veselo trkotali a hneď na prvej zastávke navrhli usporiadať v autobuse kohútie zápasy.

Nadšene som súhlasil, pridali sa aj ostatní, no autoritatívny vodič nás o toto potešenie rázne obral.

Dve sliepky v klietke za mojím chrbtom medzitým uhynuli a ich majiteľ s nimi urobili krátky proces, jednoducho otvoril okno a počas jazdy ich vyhodil.

Avšak ešte predtým zopäl ruky, hlboko sa uklonil a až potom nasledoval úkon znamenajúci pre sliepku koniec cesty autobusom.

Prienik architektúr

Do hlavného mesta Phnom Pehn sme dorazili o jednej popoludní. Táto metropola sa teší veľkému záujmu zo strany turistov, pretože im má čo ponúknuť.

Mieša sa v nej koloniálna francúzska architektúra s tradičnou khmérskou. Na predmestiach však ešte stále vidím malé drevené domčeky, ktoré čoraz viac padajú za obeť novým moderným budovám.

Na autobusovej zastávke vládol neopísateľný chaos, prach a špinu doslova hltáme a rýchlym krokom mierime k vopred dohodnutým a už čakajúcim tuk-tukom. Nimi sa vydáme na cestu do hotela. Premávka je horšia ako všetko, čo som doteraz zažil. Nepochopím, ako sme sa bez ujmy na zdraví dostali až do nášho hotela.

Hotel v centre mesta znamená tak veľmi žiadanú úľavu na tele i duši, ale len čo sme sa ubytovali a zložili si veci, hygienou a očistou sa nezdržiavame, hneď vyrazíme na prehliadku Kráľovského paláca a Múzea genocídy.

Prísny zákaz fotiť

Chatomuk Mongkul, kráľovský palác v Phnom Penh, je rezidencia jeho veličenstva kráľa Kambodže.

Ako rezidencia kráľa funguje palác od roku 1866 do dneška. Táto pamiatka rozhodne stojí za návštevu. Palác bol vybudovaný dvakrát.

Najprv v 15. storočí a potom znovu v roku 1866, odkedy ho v tejto podobe môžete pri návšteve mesta vidieť i dnes.

Súčasť paláca je aj Strieborná pagoda, nádherná budova s podlahou zo strieborných dlažobných kociek, usporiadaných do presných geometrických tvarov.

Na moje veľké sklamanie tam vládne prísny zákaz fotografovania, ktorý som si pre všadeprítomných policajtov netrúfal porušiť.

Palác tvorí niekoľko historických budov. Sieň Blesku sa nachádza po ľavej strane od hlavného vchodu a môže sa pochváliť 59 metrov vysokou vežou. Strecha je vytvorená odstupňovanými zlatými dlaždicami.

Budova je využívaná na oficiálne oslavy, korunovácie a audiencie vysokých štátnych úradníkov z cudzích krajín.

Ďalšie budovy sú budova kráľovského pokladu a Napoleonova vila. Vyššie spomínaná Strieborná pagoda je tiež známa ako pagoda smaragdového Budhu. Všade je prísny zákaz fotiť.

Múzeum, z ktorého mrazí

Ako druhú významnú pamiatku opíšem miesto, kde sa odohralo veľa zlého. Ide o niekdajšiu strednú školu, ktorá sa v rokoch 1975 až 1979 premenila na jedno z najbrutálnejších väzení, aké si zvrátená ľudská myseľ dokáže vymyslieť.

Porovnať sa dá jedine s nacistickými vyhladzovacími tábormi. Toto väzenie, ktoré sa nazýva Tuol Sleng a dnes slúži ako múzeum genocídy, sa nachádza v centre Phnom Penhu.

Zo 17-tisíc väzňov, ktorí tu boli zatvorení, „pobyt“ prežili len dvanásti. Tento pomer nech vám stačí na predstavu, akými metódami sa tu vypočúvali nepriatelia režimu.

Pri popravách väzňov sa zásadne nevyužívali strelné zbrane, väzňa jednoducho pripútali a zatĺkli mu klinec do hlavy.

Aj my, smutne ponorení do vlastných myšlienok, chodíme po tomto komplexe hrôzy, nikomu nie je do reči a tak sme celkom radi, keď sa poslednýkrát obzrieme a vidíme už len bránu tejto smutne známej budovy.

Dnes je toto miesto memento ľudskej krutosti, ktorá niekedy nepozná hranice.

Chudoba a úsmev

Sadáme do farebných tuk-tukov a pomalou jazdou mierime do hotela. Nevyhnutná sprcha, vybaliť si veci na prezlečenie, ošetriť fototechniku a zaľahnúť.

Dnes som zostal bez večere. Nechcelo sa mi už nikam ísť, radšej pár mailov domov, známym a uložiť sa spať. Ráno nás čaká cesta do mesta Siam Reap.

Po výdatných raňajkách v hoteli, v mojom prípade 6 volských ôk, štyri párky miestnej produkcie z ťažko identifikovateľného mäsa, asi liter pomarančovej šťavy, nasadáme do pristaveného autobusu.

Teraz už len nášho, bez miestnych či iných turistov a mierime do mesta Siam Reap, východiskového bodu na ceste do Angkor Wat a k jazeru Tonle Sap.

Obraz chudoby bežných obyvateľov Kambodže, ktorý sa nám počas tejto jazdy naskytne, určite prekvapí aj skúsených cestovateľov krajinami tretieho sveta.

Slnkom vyprahnutá krajina, prašné a rozbité cesty, drevené chatrče na koloch, predpotopná dopravná technika, autá historickej hodnoty...

Ale všade vidíte úsmev na tvárach ľudí a šťastnú iskru v očiach. O okolitom svete nevedia absolútne nič.

Nevedia, že vo svete sa rieši imigračná kríza, že Obama a Putin sú najmocnejší muži planéty, že Barcelona je v semifinále Ligy majstrov... A sú šťastní, sú šťastnejší a vyrovnanejší ako my všetci !!!

Svojská strava

Fotím počas celej cesty, na najbližšej zastávke objavujem miestne trhy s tovarom pre nás takým exotickým, že aj ja už váham a vyberám si na jedenie niečo, o čom si myslím, že mi neublíži.

Škorpióny, chrobáky plné proteínov, kúsky hadov, aj živých, vám dajú na neskoršiu prípravu, vyprážané či dusené hlodavce, žaby nastoknuté na paličkách a čakajúce na zákazníkov...

Mám obavy, ochutnať zo všetkého, či len ovocie v šupke si vybrať? O hygiene nemôže byť ani reči, spomeniem si na možné črevné problémy a razom ma prešla chuť.

Zato som si užil pri fotografovaní, portréty obyčajných ľudí, veselých, usmiatych od ucha k uchu, šťastných a nesmierne priateľských.

Bolo mi veľmi ľúto nechať všetkých v ich svete, nasadnúť do autobusu a s vedomím, že sa už nikdy neuvidíme, pokračovať do Siam Reap.