Vietnam je pre Milana Kuruca vysnívanou krajinou (II.)

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža - práve tieto 4 destinácie si naservíroval Milan Kuruc.

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Po nedávnej ceste po Indii a Nepále si práve tieto 4 destinácie ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc. Dnes pokračuje v rozprávaní. Vietnam.

Aby sme mali deň k dobru, do mesta Hue sa presúvame lietadlom a urobili sme dobre. Mesto Hue je známe hrobkami panovníkov dynastie Nguyen a faktom, že v tých časoch bolo aj hlavným mestom Vietnamu. Žije tu asi 340 000 obyvateľov a je centrom provincie Thua Thien.

Nemáme tu veľa času, aj množstvo hlučných čínskych turistov nás odrádza od podrobnejšej prehliadky. Presúvame sa do mesta Hoian. Ďalšieho nádherného mesta, teraz už pod záštitou UNESCO.

Uchvátili ma staré uličky plné obchodíkov, staré koloniálne domy, niektoré s vynovenou fasádou, iné s pôvodnou, vás prenesú do čias kolonizátorov z Francúzska a neďaleký malebný prístav s historickým mostom ma doslova ohúril svojou atmosférou a trhoviskom s rybami a ovocím.

Na svojej obhliadke natrafím na obchodík, v ktorom mi blahom duša piští. Majú tu prekrásne modely historických lodí. Poctivé drevené modely, žiaden plast, prepracované do detailu, s plachtami z ľanu, lanovie z ľanu, pre mňa neskutočné a za neskutočné peniaze.

Za loď, ktorú som si vyhliadol, maličký Vietnamec pýtal 140 USD, a to som ešte nezačal zjednávať. Ešte v ten istý večer idem na letisko a letíme do mesta Nha Trang.

Pravdepodobne najznámejšie letovisko vo Vietname a tomu odpovedá aj atmosféra. Obrovské hotely, veľa z nich vo výstavbe a majitelia bohatí Rusi.

V ruskom jazyku sa dohovoríte bez problémov, čašník vás obslúži s typickým vietnamskym klobúkom na hlave a v ruskej kazajke.

Umelé fúzy a brada podčiarkujú snahu byť pravým Rusom, no ako celok to vyzerá komicky. Ale pre turistov všetko, len aby sa cítili ako v pravej ruskej čajovni.

Zmenárne na každom kroku, pouličné stánky ponúkajú jedlá od výmyslu sveta, pravé „rolexky“ za desať USD sú v ponuke na každom rohu, vojenské vyznamenania z vojny za bagateľ a dobrý obed vás vyjde na 2,20 USD.

Pláže sú čisté, plné šantiacich detí a počiatočné mraky odohnalo hrejivé a páliace slnko. Využívame pekný čas a berieme sa na plavbu loďou na vzdialené ostrovy. Nádherne čistá a priezračná voda láka, skáčeme rovno z lode.

Relax trvá až do večera a po dni plnom slnka nasadáme na loď a spät do Nha Trang. Domáci nás prekvapili pozvaním na ich obľúbenú show. Karaoke show. Odchytili zopár Číňanov, jednu sympatickú slečnu z Austrálie a bol rad na našej skupine.

Vybrali mňa a tak pre som pred posádkou a obecenstvom z dvoch lodí spieval našu východniarsku „A od Prešova...“

Potlesk bol obrovský, no prekvapila ma slečna z Austrálie. Nesmelo prišla ku mne a pýtala sa ma odkiaľ som. Že jej starí rodičia pochádzajú z východného Slovenska a podobnú pesničku už počula.

Zvyšný čas sme spolu strávili na hornej palube intenzívnym vyučovaním jazyka východniarskeho. Je učiteľka v Perthe a na cestách je už vyše pol roka.

Cestovala presne po tých istých krajinách ako my, len opačným smerom. Prajem jej veľa šťastia, za svoju odvahu a radosť zo života si zaslúži.

Po príchode do hotela som si z recepcie zobral propagačnú brožúrku a zaujala ma informácia o prítomnosti hinduistického chrámu na neďalekom pahorku.

Vyčistil a zbalil som si fototechniku a pešo som kráčal až na pahorok. Popri hlavnej ceste bolo umením ostať nezrazený bezhlavo sa rútiacimi motorkami, našťastie bez ujmy na zdraví som už za blížiacej sa tmy dorazil k chrámu Po Nagar.

Ohúril ma svojou veľkosťou a momentom, keď ľudia hlásiaci sa k hinduistom začali prinášať na oltáre obetné dary.

Dary, z ktorých sa mi začali zbiehať slinky. Stoly či oltáre sa rýchlo zaplnili dobrotami, o akých sníva každý hladný turista. Pečené kurčatá i grilované, chlieb podobný nášmu, čistá voda, vonné tyčinky... Len sa načiahnut a môžete hodovať.

Ale taký barbar nie som, ani taký hladný som nebol a tak som len fotil a stál očarený nad ich spôsobmi a filozofiou.

Už bola takmer tma, keď sa začali rozsvecovať reflektory, dávajúce chrámu mystickosť a oslovil ma turista z Japonska.

Či sa pridám k nemu a spolu by sme fotili chrámy a výhľad na nočné mesto. Ostal som, prosiť ma ani nemusel, keď som uvidel jeho najnovší model fotoaparátu, s radosťou by som s ním ostal a fotil aj do rána.

Vyznal sa chlapec, fotili sme o dušu a bol veľmi rád, že má spoločníka. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili pri stánkoch so suvenírmi a tam mi doslova vtisol šiltovku s nápisom Hokkaido, mesto z ktorého pochádza.

Keď videl, s akou túžbou v očiach pozerám na jeho diaľkové ovládanie spúšte fotoaparátu, aj to mi vrelo dal. Bral som okamžite, taká vec!!!

Noc v hoteli a ráno presun na letisko, odkiaľ letíme do Saigonu. Alebo do Hočiminovho Mesta, ako ho pomenovali po vojne.

Je to najväčšie mesto vo Vietname, ležiace blízko delty rieky Mekong. Pôvodne to bol malý prístav patriaci Kambodži.

V 16. storočí sa tu usadili vietnamskí utečenci, ktorí územie zabrali. Nachádzajú sa tu krásne pagody, katedrála Notre Dame či nový Palác nezávislosti.

Za návštevu určite stojí aj čínska štvrť Cholon, kde vládne čulý obchodný ruch, a kde sú čínske chrámy, pagody i mešita.

Tunajšie Múzeum následkov vojny ukazuje dopady vojny vo Vietname. Ucelenejšiu zbierku vojnových fotografií od svetových fotografov som ešte nevidel.

Unikátne zábery zničenej krajiny, ničivé následky napalmových bômb, trpiace deti, to všetko pohne aj tými najbezcitnejšími a tam si človek uvedomí, čo znamená vojna pre civilné obyvateľstvo. My však mierime najprv na miesto známe ako Cu Chi tunely.

Tunely Cu Chi je systém tunelov, ktoré sa nachádzajú asi 70 km na sever od Saigonu. Ich pôvodná dĺžka bola cez 200 km, ale zachovalo sa len 120 km.

Tunely postavil Vietcong počas vojny vo Vietname. Nachádzali sa tam nemocnice, kuchyne, spálne, rokovacie miestnosti, aj sklady vojenskeho arzenálu.

Autobusom nás tam dopravil tichý Vietnamec a vchádzame do džungle, kde sa odohrávali ťažké boje a kde sú ukryté aj známe tunely. Hneď po vstupe do areálu našu pozornosť pútajú obrovské krátery po bombách. Tieto sú ošetrené od buriny a bambusových výhonkov a ukazujú priemer a hĺbku po výbuchu.

Postupujeme smerom k dedine ukrytej v džungli a tam sa prvýkrát stretávame s pascami pripravenými na amerických vojakov.

Ťažké a rýchle oceľové hroty prepichli vojaka a nechali ho v bolestiach vykrvácať. Videl som rôzne nástrahy všetkých možných druhov a začínal som chápať, že bolo takmer nemožné vyhrať vojnu s domácimi vojakmi.

Tí tu boli doma, poznali nástrahy džungle, lepšie sa vyrovnali so zákerným počasím a mali lepšie zbrane. Po obhliadke nástrah na živé ciele mierime k tunelom. Sú zamaskované tak, že nezbadáte nič.

Ani veriť sa nechce, zdvihne sa kryt, po rebríku sa spustím do 8-metrovej hĺbky a zohnutý prechádzam sústavou tunelov. Vidím kuchynské vybavenie, postele, zbrane, stanovisko veliaceho dôstojníka, lekárske náradie...

Pripadám si ako v inom svete, nemám dobrý pocit z tepla, ani z možného výskytu hadov a tak rýchlo mierim preč, na slnko a na miesto, kde ma už čakajú naši.

Nasleduje spiatočná cesta do Saigonu a ráno odchádzame na miesto, kde sa začína delta Mekongu.

Jej odhadovaná dĺžka je 4 200 km, pramení v Číne a preteká cez Barmu, Laos, Thajsko, Kambodžu, ústi v južnom Vietname, neďaleko Saigonu do Juhočínskeho mora. Extrémne výkyvy počas ročných období a prítomnosť vírov a vodopádov sťažuje plavbu, čo znamená, že si treba dávať veľký pozor pri plavbe na staručkých a rozheganých člnoch.

Máme šťastie, rieka je dnes pokojná, na oblohe ani mráčik a tak sa nemôžem vynadívať na nádhernú okolitú prírodu.

Plavíme sa obklopení nádhernou džungľou, palmové listy nám otierajú spotené tváre, neďaleko vidíme krokodíly, na okolitých stromoch vidím prvýkrát v živote papagáje nádherných farieb v ich prirodzenom prostredí, tu nádheru rušíme len my.

Čln sa hladko kĺže po hnedej vode a my užasnutí mlčíme a fotíme a fotíme. Po dvojhodinovej plavbe zamierime k rybárskej dedinke a obzeráme si ručnú výrobu kokosového mlieka.

Kokosové orechy, banánové trsy v dĺžke jedného metra, mango, to všetko tu rastie. Všade, kam sa pozriete, vidíte exotické ovocie.

Po malej chvíli príde veselá domorodkyňa a pýta sa, kto chce zaujímavú fotku. Okamžite sa hlásim a idem s ňou.

Odkryje poklop na zemi na maličkom dvore a tam had. Pytón, asi dvojmetrový, stočený do klbka si spokojne leží a nič s ním nepohne. Jednoducho ho vezme do rúk a dáva mi ho.

Hadov sa veľmi bojím, nikdy v živote som žiadneho nedržal v ruke, mám fóbiu z týchto tvorov. Ale dal som sa presvedčiť, i keď stále neviem, čo ma k tomu viedlo, ale v ten moment som o tom nerozmýšľal.

V nádeji, že sa mi konečne podarí zbaviť sa strachu z týchto tvorov, skláňam hlavu a tá žienka mi ho dáva na krk.

Najprv sa nič nedeje, pytón je zrejme spokojný alebo lenivý, spokojne visí na mojom krku, no po chvíľke začína dvíhať hlavu a blíži sa k mojej tvári.

Nikdy nezabudnem na jeho oči blízko mojich a vystreľujúci jazyk. Pravdepodobne som bol už veľmi vystrašený, lebo keď som začal vnímať okolitý svet, had bol už preč z môjho krku. Dodnes neviem, kto ho zo mňa sňal a dal ďalšiemu záujemcovi o zaujímavú fotku.

Po tomto zážitku už mierime na malých drožkách ťahaných oslíkmi k mólu, nastupujeme na čln a mierime k autobusu na druhej strane rieky.

Nasleduje cesta do Saigonu, večera v luxusnej reštaurácii na palube lode a ranný presun autobusom do Kambodže.

Pokračovanie rozprávania nájdete v Humenských novinách – MY o týždeň.