Osadniansky pravoslávny kňaz krstil Židov zo širokého okolia

Osadňania sa medzi prvými v bývalom Československu vrátili späť do pravoslávnej cirkvi po dvestoročnej únii s Rímom. V tomto roku uplynulo 90 rokov od prvého zápisu.

Agentúrny text sme nahradili autorským článkom redakcie Korzára.

OSADNÉ. Pravoslávna cirkevná obec sa začala organizovať v obci pred 90 rokmi.

„Na pravoslávnu vieru vtedy prešla celá obec,“ hovorí miestny pravoslávny duchovný Peter Soroka.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1543. Prvý pravoslávny kňaz v obci sa spomína už v roku 1612.

„Všetci obyvatelia boli Rusíni pravoslávneho vierovyznania. V roku 1726 miestny pravoslávny kňaz podpísal v humenskom kaštieli úniu s Rímom a celá obec sa tak stala gréckokatolíckou. Ľudia o tom možno ani nevedeli. Nik sa ich na nič nepýtal. Zachovali si síce obrady, tradície, kalendár, bohoslužobný jazyk, spevy i rúcha, ale za hlavu cirkvi nemali Isusa Christa, ale pápeža,“ vysvetľuje Soroka.

Po dvesto rokoch

V tom, že presne o dvesto rokov neskôr sa dedina vrátila opäť k pravosláviu, vidí symboliku a dôkaz neochvejnosti viery.

„Ľudia vtedy požiadali tunajšieho kňaza, aby znížil poplatky za sobáše, krsty a iné úkony, lebo boli chudobní. Gréckokatolícky kňaz odmietol s tvrdením, že je tiež chudobný a keď sa im nepáči, nech si vraj zavolajú pravoslávneho kňaza, ktorý bude slúžiť zadarmo. Posmešok ľudí nenechal ľahostajnými, a tak aj urobili. Požiadali biskupstvo v Mukačeve, aby im poslalo pravoslávneho kňaza. Ten začal slúžiť v obci presne po dvesto rokoch. Vtedy začal viesť aj matriku,“ začína rozprávanie Soroka.

O každom dome

Zaujímavosťou matriky je jej „štatistický“ úvod. „Na prvých stranách je urobený súpis všetkých obyvateľov obce po domoch. Každý dom má samostatnú stranu. Uvádza sa meno, priezvisko, vek a rodinný vzťah jeho obyvateľov. Nechýba poznámka o úmrtí, vysťahovaní do zámoria do Kanady či ZSSR. Ľudia zápis potvrdili podpisom. Keď sa dnes špekuluje, či ľudia vstupovali do pravoslávnej cirkvi dobrovoľne, tu je dôkaz, že áno,“ hovorí.

V roku 1926 mala dedina 81 domov a približne 600 obyvateľov. „Gréckokatolícke biskupstvo nebolo spokojné s tým, že stratilo celú obec, tak sa rozhodli stav zvrátiť. Sľúbili, že každý, kto sa vráti späť, dostane pôdu. Údajne bol pred dedinou sám gréckokatolícky biskup Gojdič a stretol sa s organizátorom prechodu na pravoslávie. V matrike je záznam, že 14 rodín sa vrátilo späť ku gréckokatolíckej cirkvi. Nachádzame tu poznámku písanú ceruzkou – v Uniju,“ pokračuje Peter Soroka.

To bol dôvod, prečo pravoslávni nemohli naďalej využívať gréckokatolícky chrám a museli sa snažiť o výstavbu vlastného.

Keďže vtedajšia štátna moc nepovoľovala takéto stavby, oficiálne postavili pamätník ruským vojakom. Chrám s kryptou z prostriedkov celoštátnej zbierky vybudovali za rok.

Ako úradný doklad

Soroka upozorňuje ešte na jednu zaujímavosť. „Celá matrika je písaná azbukou. Súpis obyvateľstva v úvode je napísaný po slovensky a latinkou. Zrejme preto, aby slúžil ako úradný doklad,“ dodáva.

Za zmienku stojí záznam z domu číslo dva, ktorý sa nachádza na konci súpisu. „Býval v ňom lesný správca Karel Zvohanek s manželkou Annou Strkalovou. Vstúpili do pravoslávia 14. septembra 1926, teda o niekoľko mesiacov neskôr ako ostatní. Pod slovom vstúpil je však aj poznámka vystúpil,“ hovorí.

Prvý zapísaný v matrike Štefan Hájnik sa narodil 1. februára 1926. Druhým je Andrej Mikoláško, narodený 4. februára, pokrstený 14. februára.

„Poznal som ho, bol to svokor humenského lekára Dorička, náš dlhoročný kurátor. Uvedená je tu aj pôrodná baba Jelena Zburová, ktorá pomáhala ženám pri pôrode dlhé roky. Kňazom bol Alexander Cuglevič,“ hovorí Soroka.

Prví pokrstení Židia

Pozoruhodnými sú zápisy o krste Židov. Prvé sú z roku 1935. „Papier v matrike je zažltnutý. Stránky s údajmi o pokrstených Židoch sú na bledšom papieri písané iným rukopisom a v latinke. Myslím si, že ich tam vložili, respektíve všili dodatočne. Súvisí to pravdepodobne s neskoršími protižidovskými zákonmi, ktoré požadovali doklad o pokrstení Židov pred určitým rokom. Sú to posledné strany v matrike z tohto roku. Potom už nasleduje matrika sobášov,“ upozorňuje Peter Soroka.

Kým dovtedy bol každý zapísaný pod vlastným poradovým číslom, Židia sú zapísaní pod jedným číslo s lomkou – od 183/1 až po 12.

„Píše sa, že boli pokrstení a miropomazaní. Roky narodenia sú rôzne – od 1898, cez 1906, 1923 až po najmladších. Uvádza sa aj ich povolanie, aj odkiaľ pochádzajú. Títo boli z Humenného, pravdepodobne členovia jednej rodiny. Židia hľadali pomoc. V mestách ich poznali a kňazi sa zrejme báli krstiť ich, tak išli do odľahlejších miest. Kňazi podstupovali veľké riziko, že takto zachraňovali životy, a ohrozovali vlastné. Veľmi si vážime takýchto ľudí, vyžadovalo si to veľkú lásku k blížnym,“ hovorí Soroka.

Krsty pokračujú aj v iných rokoch

Kňaz Konstantin Machlajčuk pôsobil na fare v Osadnom od roku 1930. V roku 1935 pokrstil 12 Židov, v roku 1937 je pod číslom 216 v matrike v novej knihe formátu A3 zapísaných 18 dospelých ľudí. V 38. roku už mali Židia vlastné poradové čísla, dokonca im dávali pri krste iné mená. „Regína dostala meno Vasilisa, Alfréd meno Andrej,“ číta z matriky Soroka.

V roku 1942 už nie je použité jedno poradové číslo pre všetkých dospelých Židov, ale každý je zapísaný osobitne s tým, že ako dátum krstu sa niekedy uvádza rok 1938.

Takto je zapísaných 30 ľudí. Ide o všetky vekové kategórie, najstarší sa narodil v roku 1875, ale sú tu aj malé deti. Pri každom pokrstenom Židovi je poznámka, kedy začal s náukou pred krstom, napríklad „Period ohlašenija načat v 1937.“

Židia pochádzali z Humenného, Michaloviec, Sečoviec, Ruskoviec, Veľkých Kapušian či Pozdišoviec.

Židovské zlato

Kňaz Machlajčuk ušiel v 44. roku pred Červenou armádou aj s rodinou do Prahy

. „Vie sa, že Židia dávali za krst kňazom zlato. Miestni hovoria, že kňaz zakopal zlato na fare na vyš-nom konci. Ľudia ho hľadali, kopali, ale nenašli. Niekoľko rokov po vojne vraj kňaz do dediny prišiel opäť a zlato si vzal. Najstarší Osadňania si ešte pamätajú, ako pokrstení Židia prichádzali do chrámu a kňaz im ukazoval, ako sa žehnať, či bozkávať ikony,“ uzatvára príbeh matriky otec Peter Soroka.

Osadné sa mu stalo domovom od roku 2002. „Na zaujímavé záznamy som natrafil, keď som v matrike listoval. Malo by sa o nich vedieť,“ dodáva.