Svojimi výkonmi na ihriskách nás zaujal vekom stále mladý, no získanými skúsenosťami zrelý futbalista Dušan Janko (21), ktorý už tretiu sezónu oblieka dres Uliča.

V aktuálnom súťažnom ročníku najvyššej oblastnej futbalovej ligy sa o postup do krajskej súťaže zrejme pobijú až tri mužstvá. Borovčania nový ročník odštartovali veľmi dobre, keď po jesennej časti obsadili prvú priečku. Futbalisti z Belej nad Cirochou sa rozbiehali trocha pomalšie, no v posledných kolách sa dotiahli práve na druhý Borov. Ten v jarnej odvete na prvom mieste vystriedali vlci z Uliča, ktorí v „Černega parku“ zvíťazili po góloch Hromadku a Janka najtesnejšie 1:2. Spomínané tri celky majú vo svojich radoch výborných futbalistov a tak bude zaujímavé sledovať ich vzájomný súboj o „majstra ligy“ až do konca súťaže.

Aké boli vaše futbalové začiatky?

Pochádzam z malej dedinky Ruský Potok, ktorá sa nachádza pár kilometrov od Uliča. S futbalom ako takým som začínal dosť neskoro, až vo svojich trinástich rokoch. Predtým som sa s futbalovou loptou zoznamoval väčšinou na školskom dvore v Uliči, kde sme so spolužiakmi hrávali futbal. Spomínam si, že ako šiestaka na Základnej škole v Uliči ma oslovili futbaloví tréneri zo Sniny, od ktorých som dostal ponuku študovať a zároveň hrávať futbal v Snine. Keďže moji rodičia neboli proti, ako siedmak som nastúpil na Základnú školu Budovateľská v Snine, kde som chodil do športovej triedy a zároveň som hrával za žiakov MFK Snina. Pod Vihorlatom ma trénovali Ondrej Duda a Vladimír Kochan, ktorí mi za moje tri roky v drese Sniny dali veľmi veľa, nielen po futbalovej, ale aj po ľudskej stránke, za čo im ďakujem.

Po troch rokoch v Snine sa ozvala Podbrezová.

Keď som bol v deviatom ročníku na Základnej škole, tak sa mi ozvali funkcionári z Podbrezovej s jasnou ponukou hrávať za ich klub a zároveň študovať na strednej škole. Zvládol som vstupné testy, úspešne som prešiel aj cez prijímacie skúšky na strednú školu a tak som odišiel do ďalekej Podbrezovej. Postupne som hrával za béčko mladšieho dorastu, v ktorom ma trénoval Tomáš Kvačkaj, no asi po troch mesiacoch som už nastupoval za prvý tím v dorasteneckej lige, v ktorom ma viedli takí tréneri ako Jozef Prečuch a Peter Medveď. Tréningový proces bol v Podbrezovej na vysokej úrovni, keďže klub úzko spolupracoval s Interom Miláno a tak niektoré tréningy viedli tréneri z Milána. Na dorastenecký vek v drese Podbrezovej mám dodnes veľmi dobré spomienky. Darilo sa mne, ale aj mužstvu, v ktorom som bol dve sezóny kapitánom.

Prechod z dorastu k dospelým, ako ste to zvládli?

Ako sedemnásťročného mladého futbalistu ma tréner A mužstva Podbrezovej Jaroslav Kentoš povolal do prvého tímu na zimnú prípravu. Veľmi som sa tešil, nakoľko som mohol byť v jednej šatni s takými hráčmi ako Vratislav Greško, Blažej Vaščák či Ivan Minčič. Zimná príprava prebehla dosť rýchlo a na jej konci tréner rozhodol, že jarnú časť ešte vypomôžem ligovému dorastu. Po skončení dorasteneckého veku som dostal od funkcionárov ponuku podpísať profesionálnu zmluvu s prvým tímom, no keďže sme sa spolu nedohodli na určitých veciach, tak som sa po štyroch rokoch strávených v Podbrezovej rozhodol vrátiť naspäť do Sniny.

Mali ste nejaké ponuky z iných klubov?

Letnú prípravu som začal v tíme dospelých v Snine pod vedením trénerov Hanca s Lukáčom. Asi po týždni sa mi ozval tréner Jozef Škrlík, ktorý v tom čase trénoval Liptovský Mikuláš, s jasnou ponukou absolvovať letnú prípravu v Mikuláši. Neváhal som ani minútu a hneď som odišiel pobiť sa o miesto v kádri . Cítil som, že prišla moja druhá šanca hrať profesionálne futbal a tak som neváhal. Absolvoval som tvrdú letnú zaberačku a cítil som sa veľmi dobre. Na ihrisku, ale aj v súkromí, sa mi darilo a tak som bol presvedčený, že so mnou 
funkcionári podpíšu kontrakt.

Človek mieni, pán Boh mení...

Tesne pred začiatkom nového ročníka druhej najvyššej Slovenskej ligy sme hrali prípravný zápas proti Dolnému Kubínu. V tomto zápase som podal veľmi dobrý výkon a videl som na trénerovi, že je so mnou veľmi spokojný. Prišla ale posledná minúta zápasu, v ktorej mi súperov hráč nešetrným zákrokom zlomil ihlicu v členku a tak sa môj sen hrať ligu hneď rozplynul. Vrátil som sa teda domov, kde som bol mesiac odkázaný na pomoc svojich rodičov, keďže moju nohu zdobila sadra. Po mesiaci mi dali sadru z nohy dole a začala sa dlhá doba rehabilitácií. Po pár týždňoch mi začal futbal veľmi chýbať a tak som urobil napriek odporúčaniam lekárov a v predstihu som začal individuálne trénovať. Túžba po lopte bola taká silná, že asi po troch tréningoch som nastúpil na zápas štvrtej ligy v Snine proti Svidníku. Jesennú časť som teda po zranení odohral v Snine.

Po vydarenej jeseni v Snine ste sa ocitli v Uliči, ako k tomu došlo?

Ako som už spomínal, jesennú časť som odohral po zranení v Snine, kde sa mi celkom darilo. Počas zimnej prestávky som sa s funkcionármi Sniny nedohodol na podmienkach a tak som odišiel pracovať do Bratislavy. Pamätám sa ešte dnes, ako mi vo februári 2013 zavolal starosta obce Ulič Ján Holinka, ktorý ma oslovil, aby som im pomohol v oblastnej lige. Priznám sa, že som váhal, keďže som chcel hrať vyššiu súťaž, no túžba hrať futbal, a zvlášť blízko rodnej obce, bola taká veľká, že som sa rozhodol Uliču minimálne v jarnej odvete pomôcť. Pod Nastazom som už tretiu sezónu a musím povedať, že som veľmi spokojný. V prvej sezóne sme skončili tretí, hrali sme finále Oblastného pohára. V ďalšom ročníku v silnej konkurencii sme obsadili štvrté miesto, no v aktuálnej sezóne sa nám darí veľmi dobre.

S kým si v mužstve ro
zumiete najviac?

V Uliči sme výborná partia nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. S každým hráčom vychádzam veľmi dobre, no na ihrisku najviac ťažím z prihrávok kapitána Mária Čokinu, s ktorým o sebe vieme, takpovediac, naslepo. V mužstve správne funguje povestný trojuholník vedenie – tréneri – hráči a preto sa nám darí. Máme šťastie aj na dobrých trénerov. V mojej prvej sezóne v drese u vlkov nás viedol Ladislav Vasilenko a momentálne je zo Jožko Cogan, ktorý ma na facebooku nazýva „uličský Neymar“. Obaja sú to správni ľudia, ktorí už majú niečo odkopané. Aj vďaka trénerom, a hlavne vďaka spoluhráčom z Uliča, som sa dostal už dvakrát po sebe do jedenástky roka ObFZ Humenné.

Dostali ste počas pôsobenia v Uliči aj ponuky z iných klubov?

Priznám sa, že ponúk bolo viacero a hlavne z vyšších súťaží. Počas zimnej prestávky som odohral aj jeden prípravný zápas v Stropkove za Radvaň nad Laborcom. S funkcionármi tohto klubu som bol v neustálom kontakte, no srdce mi nedovolilo opustiť Ulič. Stále som mladý futbalista a určite by som chcel hrať vyššiu súťaž, no dal som slovo chlapcom a starostovi Holinkovi, že v Uliči zostanem určite do konca súťažného ročníka.

Aké sú ciele Uliča v tejto sezóne?

Súťaž máme rozbehnutú veľmi dobre. Momentálne sme na prvom mieste a dostali sme sa aj do finále Oblastného pohára. Klamal by som sám seba, keby som povedal, že nechceme vyhrať oboje. Mužstvo máme výborné, fanúšikov taktiež a tak pre zisk prvenstva v súťaží a v pohári urobíme maximum. Osobne som víťazný typ a neznášam prehry. Chcem vyhrávať trofeje, stále sa zlepšovať a svojimi výkonmi prinášať radosť svojim rodičom, bratovi, priateľke Katke a hlavne mojim dvom mladším sestrám, ktoré sú moje najvernejšie fanúšičky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín