Zatiaľ, čo moja kamoška tvrdí, že chlap má mať hlavne plnú peňaženku, mne stačia dlhé vlasy a hustá brada. Iná obdivuje vyrysované svaly, pre mňa je to priam odpudzujúce.
A ďalšia skáče ako na návnadu na sladké reči, ja to mám radšej bez šľahačky a s chilli.
Rovnako je to aj v práci. Jedného fascinuje to, že naučí 6-ročné žabky, čo ešte nevedia ani, kde je sever, čítať a písať, pre druhého je vrcholom šťastia vyoperovať pacientovi chorý orgán a zachrániť mu tak život.
A niekto chodí do roboty len preto, že z niečoho žiť treba. Nesmierne sa teším, že nepatrím k žiadnej z týchto skupín.
Mňa robí šťastnou niečo celkom iné. Tá moja robota, ktorá síce pre budúcnosť našej najmladšej generácie nemá v podstate žiaden význam a nezachraňujem ani životy, ale tiež nerobím len preto, aby som dostala výplatu a to je na tom to najdôležitejšie.
Dvadsať rokov som si myslela, že moja vtedajšia práca je mojím poslaním. Všetko zlé je, ale na niečo dobré a ja som pod tlakom okolností, ktoré som nevedela nijako ovplyvniť, pochopila, že moje miesto je predsa niekde celkom inde.
Nejdem riešiť, čo bolo vtedy dobré a čo zlé, ani to, prečo sa mi napokon zdala zlá ešte aj tá chudera stolička, na ktorú som sa rozhodla už si viac nesadnúť.
Ona za to nemohla, že sa zmenila na elektrické kreslo. Nevadí. Nebyť tých, čo mali problém sami so sebou a preniesli ho na mňa, nikdy by som nezistila, aký to bol omyl.
Dnes aj bez make-upu a lodičiek, strapatými vlasmi a v pyžame dokážem robiť to, čo milujem a dokonca to robí ľuďom radosť.
Pred časom mi niekto (ja viem kto, len ho nechcem menovať) povedal, že dávam týmto novinám dušu.
Vďaka Bohu za kolegyňu, ktorá tomu dáva hlavu, lebo duša bez hlavy je celkom stratená. Ale, nie o tom som chcela.
Dnes sa ma jeden známy, ktorého si nesmierne vážim a dúfam, že tento postoj k nemu nebudem musieť nikdy prehodnotiť, opýtal, čo znamená výraz „zalamujem“.
Napísala som mu totiž, že dnes zalamujem Laos. Tomu druhému slovu rozumel, na prvé sa nesmelo opýtal.
Vtedy mi to došlo. Vzdelaný a svetaznalý muž sa nemusí hanbiť za túto otázku. Veď ani ja som pred pár mesiacmi netušila, čo to znamená.
Tak mu dnes vysvetľujem. Otvorím redakčný systém. Vidím 28 prázdnych strán. 6 je športových, zväčša neriešim.
Zvyšné postupne zapĺňame textami, fotkami. Skladáme skladačku z informácií a obrázkov. Počnúc titulkom a končiac popisom k fotke.
Už nepíšeme a ani s maľovaním to nič nemá, ale vnímam to ako niečo medzi tým.
Práca mimoriadne tvorivá v rámci možností, ktoré nám poskytnú naši marketingoví pracovníci, lebo reklama a inzercia majú prednosť, taký je dnes svet.
Keď je v tvojich rukách to, čo v utorok dostanú do tých svojich tvoji čitatelia, keď máš absolútnu slobodu, a pritom obrovskú zodpovednosť za to, ako to bude vyzerať a či sa to bude páčiť, je to adrenalín, aký som nikde inde nezažila. J
e pravdou, že som ešte neskákala padákom a stále o tom snívam, ale aj tak. Zalamovanie, aj keď to znie akokoľvek nezáživne, je tá z kreatívnejších súčastí mojej práce.
A tak, ako každý z nás, niekedy sa na hotové dielo dívam a som absolútne stotožnená s výsledkom, niekedy sa chytám za hlavu, že pre Boha, kde som mala oči?
Ale, tak to v živote chodí. Nechybí len ten, čo nič nerobí a nám, čo robíme svoju prácu s láskou, hádam drobné nedostatky občas odpustia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
