Vietnam je pre Milana Kuruca vysnívanou krajinou (I.)

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Tieto 4 destinácie ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc.

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Po nedávnej ceste po Indii a Nepále si práve tieto 4 destinácie ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc. Dnes pokračuje v rozprávaní. Vietnam.

Z horúceho letiska v Luang Prabang sa po zdĺhavej colnej procedúre letecky presúvame do Vietnamu, do hlavného mesta Hanoj.

Vietnam, krajina, ktorú som si vysníval ako hlavný cieľ mojej cesty. Krajina s 94 miliónmi obyvateľov a 52 miliónmi motocyklov.

Jeden z tzv. „tigrov“, ktorý podľa môjho názoru o nejaký čas bude vyspelá technologická základňa regiónu a atraktívna turistická destinácia.

Let do Hanoja trval tri hodiny, za ten čas nás vietnamské aerolinky stihli ponúknuť veľmi chutným jedlom v podobe výdatnej kuracej polievky a nebyť pilota, podľa môjho názoru absolútneho začiatočníka, bol by to ničím nerušený a príjemný let.

Možno nevedel pristávať s takým kolosom, ale pristátie bolo také tvrdé, že z priestoru nad nami vyleteli vrecúška a hadice na núdzové dýchanie.

Našťastie sa nič vážne neudialo a natešení sme vystúpili do priestorov moderného letiska v Hanoji. Ohúril nás rad na udeľovanie víz, stálo, alebo na zemi sedelo pred nami najmenej sto ľudí.

Pristúpite k pultu, stlačíte tlačidlo, vytlačí sa vám lístok a čakáte. Hodinu, dve, nič sa nedeje a sťažovať sa, či inak dávať najavo nespokojnosť sa neodporúča.

Medzitým prišla skupina asi dvadsiatich Číňanov, tí mali absolútnu prednosť a my len sedíme a so závisťou sa pozeráme, ako je celá skupina vybavená za necelých desať minút. Konečne prišiel rad aj na nás, skupinu zo Slovenska.

Úradník sa tvári veľmi priateľsky, ukláňa sa na všetky strany a o chvíľu sa dozvedáme, že jeho brat kedysi dávno, po Vietnamsko-americkej vojne, študoval v bývalom Československu.

Berie nás prednostne za inú prepážku a o chvíľu náš sprievodca, celý natešený a s našimi cestovnými pasmi, vychádza a mierime rýchlo preč.

Okrem ceny za vstupné vízum 20 USD na osobu si „náš známy“ colník vypýtal jednorazovú odmenu vo výške 20 USD za celú skupinu.

Ponúkli sme 10, za dlhé čakanie chceme predsa zľavu, jeho škodoradostná poznámka bola, že uspokojil by sa aj s piatimi. Z ruky som mu vybral desať a z vrecka som mu dal pät. Ohúrený odišiel, kade ľahšie.

Hanoj nás privítal chladným počasím. Vonku fúkal ostrý vietor a oproti Laosu sme mali pocit, že tu vládne treskúca zima. A to bolo 25 stupňov o desiatej v noci.

Mesto je vybudované vo francúzskom koloniálnom štýle, s množstvom verejných parkov, jazierok a širokých bulvárov.

Má vyše sedem miliónov obyvateľov a nespočetné množstvo motoriek. To je asi prvé, čo upúta každého turistu.

Kedysi bolo hlavným mestom francúzskej Indočíny a v čase Vietnamsko-americkej vojny aj hlavným mestom Severného Vietnamu.

Cesta do hotela trvala vyše hodiny, ale po novej diaľnici bol zážitok ísť rýchlo a hlavne bezpečne. Izby v hoteli boli čisté, voňavé, nikto z nás neváhal a hneď po zložení batožiny sme vyrazili do ulíc nočného Hanoja.

Niečo podobné som ešte nikdy nevidel. Všade plno mladých ľudí, hudba sa ozýva z každej strany, priamo na ulici sa varí a zároveň stoluje, vidím všetky dobroty a neváham.

Z každého chcem ochutnať, domáci mi úslužne uvoľňujú miesto na nízkej stoličke a sadám k stolu, ktorý nemá na výšku ani pol metra.

Kým sa poskladám, všímam si posmešné pohľady mladých slečien, ktoré ma sledujú, ako si ten nešťastný biely človek zloží nohy a ako bude jesť paličkami.

To prvé sa mi po veľkej námahe podarilo a to druhé som zvládol asi bravúrne, lebo mi ukázali palec hore. Vynikajúca polievka z kuracích krídel, hojne okorenená chilli papričkami, mi dala doslova krídla a vyrazil som do víru ulice.

Prúd mladých Vietnamcov mi nedáva šancu postupovať systematicky a tak len z ulice do ulice a tu a tam nazrieť do baru, kde sa vášnivo tancuje a pije pivo a tvrdý alkohol.

Pripadal som si, že som medzi európskou mládežou, po nejakom tradičnom odeve ani stopy, všetko odeté do značkových vecí, vo vzduchu cítiť marihuanu a whisky tečie potokom.

Neodolám a prisadnem si k jednému mladému páru. Okamžite som hviezdou celého baru a mám veľký problém odolať ponukám na prisadnutie aj k ostatným stolom.

Ceny sú neskutočne nízke, fľašu kvalitnej whisky kúpite za 5 eur, pollitrové pivo stojí 45 centov a ja mám pocit, že som v časoch socializmu.

Ovocie všetkého druhu je v bare zadarmo, stačí si brať z pultu a koľko chcete. Na ulici stretávam našu skupinu, tá mieri do najbližšieho baru, že sa uvidíme až ráno.

Takto som sa túlal po štvrti Huang až do štvrtej rána a som nadšený z atmosféry a mladých Vietnamcov.

Veľa som nenaspal a už o šiestej som hore. Rýchlo zbehnem na hotelové raňajky a balím fototechniku.

Ide sa na Halong Bay, nádherný záliv so skalami, vystupujúcimi z mora. Cestou sa zastavíme ešte v predajni umeleckých predmetov, kde som uvidel predmety s veľkou umeleckou hodnotou. Prekrásne sochy z kameňa a umelecké predmety, aké by u nás stáli celý majetok.

Nádherne opracované sochy, do detailu vypracované tváre, obrazy prírody, obrazy rybárov, dediniek vo vnútrozemí, keramické výrobky, ručne tkané hodvábne kravaty pre pánov.

Boli medzi nami takí, ktorí odchádzali s o dosť tenšou peňaženkou. Niečo som kúpil aj ja a pokračujeme smer Halong Bay.

Po príchode do zálivu hneď nasadáme do našej prenajatej lode a vyrážame na šíre more. Veľká škoda, že nám neprialo počasie.

Podľa informácií od miestneho sprievodcu má táto časť Vietnamu špecifické podnebie. Jasná obloha sa tu ukáže len na šesťdesiat dní v roku, inak je zamračené a dusno.

Tak je to aj dnes, more je pokojné, skaly nádherné, no k dokonalým fotkám gýčovej krásy mi chýba modrá obloha.

Plavíme sa pomedzi skaliská vyše šesť hodín a za ten čas slniečko ani raz nevykuklo, aby som si doprial pekné zábery.

Obed na lodi trval vyše dvoch hodín, podávali sa celé tony plodov mora, grilované, varené, dusené, surové, aké len chcete. K tomu ako príloha ryža, zemiaky, banánové listy, niečo neidentifikovateľne sladké, kopce zeleniny a fantastická šťava z manga.

Spiatočná cesta do Hanoja trvala štyri hodiny a príchod do hotela znamenal ďalšiu hodinu predierania sa cez hustú premávku vo večernom meste.

Premávka sa tu riadi sama, semafory síce existujú, ale nikto ich neberie do úvahy. Silnejšie a väčšie auto má prednosť, klaksón s intenzitou lodnej sirény nás posúva vpred a po hodine vytrubovania sme konečne v hoteli.

Ráno nás čaká návšteva Ho-Chi Minhovho pamätníka a tak musíme byť dôstojne a vkusne oblečení, čo neberiem do úvahy a neskôr som na tento fakt takmer doplatil.

Autobus nás doviezol na námestie, odkiaľ sa vchádza na vstupné miesto k pamätníku. Prekvapenie je obrovské.

Celé húfy detí, mládeže, starých ľudí, vojakov, plné autobusy zvážajú ďalších, každý sa poslušne stavia do radu a čaká na svoju chvíľu.

Pohyb radu je neskutočne pomalý, ale tí ľudkovia sú trpezliví, majú so sebou stravu, malé prenosné stoličky a s úsmevom na tvári čakajú a čakajú.

Obchádzam a posudzujem možnosti nejako sa prešmyknúť, no nedá sa, netrúfam si a spustí sa náramný krik, keď som prechádzal okolo nejakej školskej skupiny malých detí.

V tom momente som mal pocit, že niekde za mnou sa objavila nejaká známa osobnosť, hodná mimoriadnej pozornosti a nadšeného kriku, no to len moja osoba ich tak nadchla.

Úsmevy, podávanie rúk nemali konca, zrejme som vzbudil nežiaducu pozornosť, lebo ku mne pristúpil policajt a dôrazne ma vyzval, aby som opustil priestor, lebo moje oblečenie je nedôstojné a vzbudzuje pohoršenie u detí.

Ja som taký pocit nemal, ale urobil som, čo kázal. Nemalo zmysel čakať, tak sme nastúpili do autobusu a išli sme na obhliadku budhistického chrámu neďaleko centra.

Asi o dve hodiny sme sa vrátili naspäť, situácia vôbec nevyzerala lepšie, pribudli vojnoví veteráni, muži a ženy, ovešaní medailami a aj títo museli stáť v rade a čakať.

Urobil som pár záberov a takto neslávne sa skončila moja obhliadka pamätníka vietnamského hrdinu číslo jeden. Ešte návšteva miestnej tržnice, presun na letisko a letíme do mesta Hue.

Pokračovanie rozprávania o ceste po Vietname nájdete v Humenských novinách – MY o týždeň.