Učenie ho naučilo, ako málo toho vie. Novinárčinu miluje, ale z tej dnešnej je sklamaný. A divadlo? Bývalý dramaturg si v ňom odkrútil 14 krásnych rokov. Nemá počítač a ani ho nechce. Len nedávno najstarší aktívny novinár v prešovskom regióne JURAJ DACKO, rodák z Parihuzoviec v okrese Snina, vydal knihu Rodné hniezdo v azbuke.
Už vaše školské roky boli dosť pestré. Nuda nehrozila.
Po skončení základnej školy v Snine som išiel na humenské ruské gymnázium a po dvoch rokoch som prestúpil do Medzilaboriec, kde otvorili pedagogické gymnázium. Tu som aj zmaturoval, aj sa zaľúbil. Dievčatá tam boli krásne, z Výravy, z Čabín, z Čertižného. Po maturite som začal učiť na Základnej škole v Hostoviciach. Vydržal som tam až mesiac. Dali mi učiť ukrajinský jazyk, fyziku, geografiu a spev. So všetkým som si vedel poradiť, ale kto ma kedy počul spievať, musí uznať, že hudobnú som učiť nemohol. Popravde, ani fyzika nebola bohviečo a tak som odišiel. Tam som pochopil, ako málo toho ešte viem a išiel som ďalej študovať.
Učiteľstvo alebo žurnalistiku?
Učiteľstvo. V Prešove som začal na vysokej škole študovať ukrajinský jazyk a literatúru v kombinácii so slovenčinou. Ale ani tam som dlho nevydržal. Naskytla sa možnosť odísť do zahraničia. V štúdiu som pokračoval v Kyjeve. Po skončení Univerzity Tarasa Ševčenka v Kyjeve v 1958 som nastúpil do časopisu Dukla, potom Družno vpered, neskôr Nove žytťa, Veselka. Dnes to už nie je tak často, ale stále ešte píšem.
Z novín ste ale načas museli odísť.
Áno. Odišiel som síce sám a dobrovoľne, ale nikto ma nezdržiaval, asi tak. V prešovskom ukrajinskom divadle hľadali dramaturga, dal som výpoveď na funkcii šéfredaktora v Novom žytťu a na 14 rokov zakotvil v divadelnom svete. Bol som dramaturgom, istý čas šéfom činohry, ale po celý čas som bol činný aj novinársky, pracoval som v rádiu a na dva semestre som sa ešte vrátil aj za katedru.
Novinár v divadle. Boli ste tam ako doma, alebo ani nie?
Bolo to iné. Každý rok sme mali 5 premiér, to je 5 nových autorov. O každom som si musel predtým naštudovať všetky dostupné informácie. Stále som bol v knihách, musel som študovať viac, ako na vysokej škole, ale neľutujem. Divadlo mi dalo toľko nových informácií, ku ktorým by som sa ako novinár nikdy nedostal.
Hovorí sa, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš. Vy ste vstúpili.
A aj som to oľutoval. Keď som sa vrátil do Noveho žytťa, už to nebolo ono, ale vydržal som tam dokiaľ bolo treba.
A potom prišli najkrajšie roky vášho života. Časopis Veselka?
Áno. Bolo to neuveriteľne krásne obdobie. Mali sme vtedy 5 000 predplatiteľov. Chodieval som na besedy s deťmi po celom východe. Raz som bol v Medzilaborciach, na Komenského škole. Bolo tam asi 200 detí. V úvode som sa ich pýtal, ako mám s nimi rozprávať, či literárnym jazykom, alebo dialektom. Nikto nič. Ticho. Hovoril som si, sú to predsa len deti, literárny jazyk ešte možno neovládajú, začal som dialektom. Pohovoril som si a potom mi začali oni dávať otázky. A, samozrejme, hovorili krásnou literárnou ukrajinčinou, žiaden dialekt, žiadne nárečie. Nikdy som sa tak nezahanbil ako vtedy pred tými deťmi. Nikdy na to nezabudnem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
