Deti spávali nahé, v dome sa nekúrilo, nesmeli sa hrať, len ticho sedieť, otec si vždy po návrate z krčmy vybral jedno, ktoré zmlátil, matka ich zatvárala v izbe, kde im veľkodušne nechala aspoň vedro, do ktorého vykonávali potrebu. Dolámali im ruky a nohy, znetvorili telá a o ranách na duši ani nehovorím.
Babka o všetkom vedela. Úradom to nahlásili susedky. Po štyroch rokoch dennodenného týrania. Po 4 rokoch!
Najstaršie malo 12, najmladšie 3 roky. Je mi nevoľno. Čítam ešte raz. Nie je to fikcia, ani drastická kampaň proti týraniu detí. Je to holý fakt.
Zviera mi hrdlo a je mi trochu na grc. Podobný pocit som mala pred pár dňami a takpovediac „live“, teda naživo.
Vracala som sa domov, poza mňa prebehol chlapík k autu zaparkovanému pri chodníku. Otvoril predné dvere na strane vodiča a vtom začal hlasno a vulgárne nadávať. Zastala som, otočila sa.
Zo zeme zodvihol niekoľkomesačné batoľa, ktoré po otvorení dverí z auta vypadlo na zem. Kričal a bil ho hlava, nehlava. Dieťa ani nemuklo.
Potom ho celou silou hodil späť do auta. Naštartoval. Zapálil si cigaretu a ešte gestikulujúc a niečo kričiac odfrčal.
Stála som tam úplne paralyzovaná a keby sa to neudialo tak rýchlo, aspoň by som si zapamätala ŠPZ-ku. Hneď v ten deň by ju mali na sociálke. Takto viem len to, že to bolo bordové auto, starší typ.
Rýchlo beriem za ruku moju 4-ročnú dcéru, ktorá usedavo narieka, zrútil sa jej totiž svet, nedostala v obchode, čo práve chcela, objímam ju, upokojujem, ale cítim, že upokojiť potrebujem ja.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
