Milan Kuruc zažil v Laose osemhodinovú plavbu po Mekongu

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Tieto destinácie ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc.

Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Po nedávnej ceste po Indii a Nepále si práve tieto 4 destinácie ako ďalší zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc. Dnes pokračuje v rozprávaní. Laos.

Z mesta Chiang Mai sa novučičkým džípom vyberáme na hranicu Thajsko – Laos. V budove colnice sme boli medzi prvými, celý proces vybavovania víz a povinnej výmeny peňazí na domácu menu /1 USD – 9 600 KIP / bol pomalý a nepríjemný.

V jednom okienku odovzdávam svoj pas, premiestňujem sa k druhému, kde odovzdám namosúrenému úradníkovi 30 USD za vízový poplatok, idem k ďalšiemu okienku, kde mi kamera zosníma tvár a zreničky a nakoniec na ústny pohovor k sympatickej pani, ktorú zaujíma len účel mojej návštevy.

Turistika, čo iné sa dá povedať o účele návštevy skupiny zo Slovenska, o ktorom ešte ani nechyrovali.

Aby ste sa v Laose z tejto strany hraníc niekam dostali, musíte sa plaviť po rieke Mekong.

Celá naša výprava mala namierené do druhého najväčšieho mesta Luang Prabang a po vodnom toku to znamená osemhodinovú cestu motorovým člnom.

Staručký autobus nás z hranice previezol k brehu majestátneho Mekongu a po zdolaní strmých schodov nastupujeme k mólu.

S veľkými rozpakmi a ešte väčšou neistotou pozeráme na dlhé, úzke člny a s veľkými obavami nakladáme a rozkladáme batožinu po ich dne.

Do jedného sa zmestíme traja pasažieri a kormidelník. Ten sedí v  zadnej časti, obsluhuje kormidlo a veselo nám máva, aby sme bez obáv konečne nastúpili.

Aby som mal fotografické zábery bez chrbtov svojich spolucestujúcich, sadám si do prednej časti, kde už trónia dva kufre, za mňa ešte dvaja a na koniec člna kormidelník.

Ten ani nečaká na ostatných a ako prví z výpravy vyrážame vpred. Sedačky tvoria len obyčajné drevené dosky potiahnuté akousi koženkou a keď si pomyslím, že takto strávime nasledujúcich osem hodín, nie je mi všetko jedno.

Čln sa pohybuje rýchlo a mám pocit, akoby sme išli po betóne. V rýchlosti asi 60 km/h sa z vody stáva betón a cítime každú vlnku hladiny pod sebou.

Skaliská trčiace z miernej vody, vodné víry na hladine, to všetko vnímam v plnej rýchlosti z člna a spúšť fotoaparátu sa nezastaví.

Míňame množstvo domácich na vratkých člnoch a o chvíľu zisťujeme, že všetok život prebieha na brehu a okolitých kopcoch Mekongu.

Vnútrozemie je hornaté, husto zarastené džungľou a len políčka s ópiom miestnych boháčov v dedine predstavujú istý a veľmi slušný zárobok.

Ani nie po hodine zastavujeme uprostred rieky a udivene sa pozerám na nášho kormidelníka, čo sa to deje.

S pokojným výrazom na tvári začína meniť zdroj energie nášho člna. Prázdnu plynovú bombu vymení za novú a pokračujeme šialenou rýchlosťou ďalej. Umenie viesť čln pomedzi skaliská ma nadchýňa.

Ten človiečik vzadu si zaslúži, aby som mu na zastávke pri brehu kúpil pivo a urobil mu pár záberov. Tie si začudovane obzerá a krúti hlavou.

Žiaľ, jeden druhému nerozumieme, zato pivo si otvoril spôsobom medzi štamgastmi všeobecne známym.

Chytil medzi zuby a naučeným pohybom sánky a zubov vrchnák odletel na podlahu člna.

Počas plavby obdivujem hustú a nepreniknuteľnú džungľu na brehu, domčeky na koloch a pozemky doslova obsiate rastlinami marihuany.

Na najbližšej zastávke si dávame obed. Mám na výber medzi pečenou rybou alebo polievkou neidentifikovateľného zloženia. Zvíťazila polievka a chutila výborne.

Ryžové rezance, neznámy druh mäsa, vývar z hrnca, do ktorého som radšej ani nenazrel, hojne posypať rozdrvenými papričkami chilli a zaručene sa dobre a s chuťou najete. Cena 0,65 eura.

Takéto prestávky sme mali ešte asi štyri, najviac mi  utkvela v pamäti návšteva dedinky na brehu Mekongu.

Pred chatrčami obrovské vrecia s vysušenými listami marihuany, domáca ryžová pálenka sa páli v každej chatrči a na počkanie vám pripravia fľašu s pálenkou, v ktorej je kobra, malý pytón alebo rôzne iné farebné hady. Cena za asi litrovú fľašu sú 2 USD.

Konečne večer dorazíme do Luang Prabang, druhého najväčšieho mesta v Laose a po ubytovaní v hoteli v centre mesta vyrážame do ulíc na nákupy a večeru.

Miestny sprievodca nám odporúča návštevu trhoviska, kde sa dá výborne a lacno nakúpiť a chutne najesť.

Stravovanie v reštauráciách zásadne odmietam, chcem ochutnať to, čo jedia domáci a i keď hrozí vážne riziko nákazy črevnými chorobami, neváham a vyberám si dlhú, úzku uličku, v ktorej nájdem jedlá od výmyslu sveta.

Naberám si sám, ochutnám výborné ryžové rezance, pečené mäso znova, ako inak, neznámeho pôvodu, klobásky s chuťou podobnou našej, grilované ryby, dusenej zeleniny si beriete, koľko chcete a ryža je fantastická.

Ponuka je neskutočná a keď už viac nevládzem, idem k pani, ktorá sedí za stolom a vyberá peniaze za spotrebované jedlo. S obavami, koľko budem platiť za moje lukulské hody, pristupujem k rozheganému stolu a ona nesmelo povie, že 1,5 USD.

Dám jej s veľkou radosťou 5 eur, ktoré som našiel vo vrecku a natešený odchádzam. Ona je natešená ešte viac a s hlbokým úklonom mi ďakuje a želá pevné zdravie.

Super krajina, za dobré jedlo pýtajú tak málo, poviem si v duchu. Ešte idem nakúpiť suveníry a rýchlo do hotela.

Cítim únavu z dlhej cesty po Mekongu a presviedčanie radodajných slečien cestou do hotela už ani poriadne nevnímam.

Ráno o štvrtej hodine si dávam budíček a opustenými ulicami sa premiestňujem k miestu, kde sa očakáva každodenné „kŕmenie“ mníchov. Už tam sedia a čakajú na skupinky ľudí.

Za jeden dolár si kúpite hrnček varenej ryže a ten dáte mníchovi. Nepáči sa mi to. Skupinky čakajúcich ľudí sú turisti a tí sú tu len zo zvedavosti.

Ako fotografovi mi chýba autentičnosť miesta. Samozrejme, uvedomujem si, že ani ja nie som iný, ale prídu mi na um spomienky z Barmy.

Tam to bolo na vidieku, žiadni turisti a úplne iní mnísi, hlavne pokorní, chodili od domu k domu. Skromní domáci ľudia im dávali do pripravených nádob aj z toho mála, čo vypestovali a k mníchom sa správali veľmi úctivo.

Tu, v Luang Prabang, to bolo zinscenované a akt „kŕmenia“ mi prišiel nedôstojný mníšskeho stavu.

Urobil som pár záberov a vrátil sa späť do hotela. Tam ma už čakala celá naša skupina a tuk-tukmi sme sa všetci prepravili ku kráľovskému palácu Haw Kham.

Postavený bol v roku 1904 a dnes je premenovaný na Národné múzeum Laosu. Jeho stavby pripomínajú mníšske chrámy a nachádzajú sa v ňom prijímacie miestnosti panovníka Sihanuka, knižnice plné kníh o umení, kancelárie, spálne, konské stajne a stajne pre slony.

Ešte zaujímavosť, panovník Sihanuk ovláda perfektne český jazyk. Študoval a žil v Českej republike trinásť rokov.

Po asi trojhodinovej obhliadke nasadáme do pristavených džípov a pokojnou jazdou mierime k vodopádom Kouang Si.

Kto už navštívil Plitvické jazerá v Chorvátsku, má zrazu pocit, že sa nachádza práve tam. Podobné jazierka, kaskádovito usporiadané a v nich nádherná tyrkysová a priezračne čistá voda.

Všade naokolo hustá džungľa, spev vtákov všetkých možných druhov a, žiaľ, aj veľmi veľa turistov. Jazierka sú z väčšej časti obsadené kúpajúcimi sa čínskymi a japonskými turistami a tak mierim vyššie, kde bude, dúfam, menej turistov a viac miesta na kúpanie.

Nájdem také miesto, neváham ani sekundu a o chvíľu sa už kúpem v priezračnej ľadovej vode.

Ešte vyschnúť a rýchlo dole, prenajatými džípmi totiž odchádzame na letisko a naberáme smer Vietnam.