Historika Martina Drobňáka k profesionálnemu bádaniu dejín prvej svetovej vojny priviedla náhoda. Je spoluzakladateľom Klubu vojenskej histórie Beskydy. Nesedí len v archívoch, ale aktívne pracuje na obnove vojnových cintorínov. Spoluvytvára zoznam padlých vojakov. Za dôležité pokladá mať vyjasnené medziľudské vzťahy.
Odkedy vás zaujíma vojenská história?
História ma zaujímala odmalička. Prvotný dotyk s ňou bol, ako u každého dieťaťa, cez vojnové filmy, memoáre bývalých veliteľov. Pochádzam z Hudcoviec, ako deti sme každú voľnú chvíľu trávili vonku, behali sme s puškami po lese a hrali sa na vojakov, jazdili na bicykloch. Počítače ešte len začínali. Záujem o vojenskú históriu sa u mňa prehlboval, veľa som čítal. Od ľahšej literatúry som postupne prechádzal k odbornej, venovanej druhej svetovej vojne. Profesionálnejšie som sa tejto téme začal venovať až na gymnáziu. Rozhodol som sa zapojiť do stredoškolskej odbornej činnosti. Zhodou okolností vtedy začínal učiť na gymnáziu, dnes už môj kolega, Radoslav Turik, ktorý bol vedúcim práce. Vybrali sme si vtedy pre nás neznámu tému vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny.
Prečo?
Veľký podiel na tom mala náhoda. Na základnej škole bol mojím učiteľom Ivan Mjachký. Pochádzal z Radvane nad Laborcom. Téma prvej svetovej vojny mu bola blízka. Náhodou sme sa stretli po ceste zo školy a navrhol mi, aby som sa témou prvej vojny zaoberal. O prvej vojne som nevedel nič. Požičal mi prvé knihy a pustil som sa do štúdia. S Radoslavom Turikom sme sa vybrali do múzea za Vasilom Fedičom, ktorý nás povzbudil, že ide o dobrú, neprebádanú tému. Odporučil nám literatúru. Neskôr sme sa vybrali do terénu pozrieť sa na cintoríny. Ostali sme v miernom šoku. Miesta, na ktorých boli pochované stovky ľudí, vôbec nevyzerali ako pietne. Zarastené, zanedbané, bez označenia. To náš záujem ešte viac prehĺbilo.
Ako práca vznikala?
Navštívili sme tiež vojenské múzeum vo Svidníku. Pracoval tam dnes už nebohý Igor Slepcov. To bol ďalší človek, ktorý nám veľmi ochotne pomohol a ako prvý nás nasmeroval na archívny výskum. Ukázal nám prvé archívne dokumenty, ktoré sa vojnovým cintorínom venovali. Tak vznikala stredoškolská práca.
Zožali ste s ňou veľký úspech, však?
Bola úspešná. Vyhrala celoslovenské kolo. Mali sme pocit, akí sme super a jedineční. Cítil som sa ako majster sveta. Mal som archívne dokumenty, nik iný ich nemal. Prácu ako jednu z dvoch odporučili na prehliadku do Česka. Tam prišlo prvé vytriezvenie. Práce mali vyššiu úroveň. Prišla aj prvá kritika, upozornili nás, že sme mali viac bádať a pracovať s archívnymi materiálmi. Po prvej nevôli z kritiky sme dospeli k poznaniu, že treba bádať hlbšie. Znovu sme mali šťastie na ľudí. V bratislavskom archíve sme narazili na riaditeľa Jozefa Bystrického, ktorý nám dovolil využívať archív bezplatne. Pre mňa ako študenta a pre Turika ako začínajúceho učiteľa to bola neoceniteľná pomoc.
Tu treba hľadať počiatky zrodu Klubu vojenskej histórie Beskydy.
Áno, potrebovali sme cestovať, získať peniaze. Uvedomili sme si, že bez toho, aby sme to poňali inštitucionálne, sa nepohneme. A tak sme v roku 2004 založil klub.
Históriu ste vyštudovali na Prešovskej univerzite.
Počas štúdia výskum ďalej pokračoval. Pravidelne sme navštevovali Vojenský historický archív v Bratislave. Výsledkom boli tri publikácie Mementá prvej svetovej vojny, ktoré mapovali vojnové cintoríny na severovýchodnom Slovensku. Znova sme mali šťastie na stretnutia. Náhodou sme narazili na humenského rodáka Matúša Korbu, ktorý sa síce ako amatér, ale veľmi profesionálne venoval vojenskej histórii a priamo sa zapojil do nášho výskumu a v publikáciách figuruje ako spoluautor. Výhoda bola, že Matúš chodil do zahraničia a mal skúsenosti s rôznymi grantmi a zaškolil nás, ako zháňať peniaze na našu činnosť. Uľahčil nám prvú cestu do archívu vo Viedni. Dodnes intenzívne spolupracujeme. Mali sme cieľ a išli sme za ním.
Cítili ste sa ako priekopníci, ako taký Indiana Jones, že objavujete neobjavené?
Najmä pri terénnom výskume bola práca mnohokrát zaujímavá. Pocit bol naozaj vynikajúci, keď sa nám na základe archívnych materiálov podarilo dohľadať vojnový cintorín, o ktorom už ani miestni nevedeli. Ísť do náročného terénu v karpatských horách a na základe nákresov a dobových máp nájsť cintorín – tam sme sa cítili ako objavitelia. Druhá vec, ktorá nás tešila, bolo dohľadávanie mien vojakov, ktorí tu padli. Podarilo sa nám dohľadať ich vyše päťtisíc. V roku 2010, keď sme ukončili sériu publikácií Mementá prvej svetovej vojny, sa začali zo zahraničia ozývať ľudia, ktorí hľadali svojich predkov. Občas sa stalo, že sme priamo v teréne hrob našli, mnohokrát rodina prišla na to miesto. Pocit doplniť mozaiku v niečej rodinnej histórii bol hrejivý. Aj po sto rokoch boli stretnutia pri hroboch veľmi emotívne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
