Štefánia Stefi Šalatová : Choroba ma naučila byť optimistkou

Je mladá, krásna, ambiciózna. Odišla do veľkého sveta plniť si svoj sen. Odhodlaná nevzdať sa.

Zdalo by sa, že 22-ročná Humenčanka Štefánia Šalatová, umeleckým menom Stefi, je dieťa šťasteny, úspech jej už išiel oproti, stačilo sa stretnúť, podať si ruky. Nič ale nie je ideálne. Mladej žene sa do cesty postavila choroba.

Aký máte vzťah k Humennému?

Je to moje rodné mesto. Tam sa cítim najpohodlnejšie. Tu som sa naučila základy toho, čo teraz rozvíjam. Teší ma, že má umelecké školy, centrá, projekty a kluby na rozvoj dieťaťa a dozvedám sa, že tam stále rastie kopec talentovaných detí. Čím dlhšie som v Bratislave, tým viac mi Humenné a východ začínajú chýbať. Aj keď už v Humennom nežijem, ľudia, ktorými sa v Bratislave obklopujem, sú svedkami toho, že som hrdá na to, odkiaľ som prišla.

Ako ste sa dostali k spevu? Kedy, prečo, kde?

Hudbe sa venujem odmalička. Navštevovala som Základnú umeleckú školu v Humennom – hudobný odbor – gitaru, gitarový súbor, spevácky zbor, Centrum voľného času Dúha (tanec, divadlo) a Súkromné ZUŠ-ky (spev). Vyštudovala som obidva stupne hry na gitare pod vedením Jarmily Hanuščákovej. To bola viac-menej taká moja povinnosť od mamy. Išlo jej len o to, aby som v čase, keď je ona v práci, trávila svoj čas zmysluplne. Časom s uznaním pedagógov som si začínala uvedomovať, že to, čomu sa venujem, ma vlastne aj baví, že mám na to talent a tak som sa postupne ako samouk učila hrať aj na rôznych iných nástrojoch a popritom spievať.

Kedy ste sa rozhodli, že sa hudbou budete živiť?

Hudbou som sa živila od druhého ročníka na strednej škole. S kolegom Jankom Tovtikom zo Sniny sme založili Duo Mex, ktoré fungovalo vyše štyroch rokov. Hrávali sme veľmi často, 2 až 4-krát do týždňa. Po štyroch rokoch to Janko kvôli pracovným a rodinným povinnostiam prestával stíhať a ja som sa zase v rámci hudby chcela už niekam posunúť, tak sme sa dohodli že budeme hrať už len do konca septembra 2014 a Duo Mex skončí. Myslím si, že v obidvoch prípadoch to bol veľmi správny krok. S Jankom som v časoch Mexu odspievala 475 akcií. Z neho je teraz úspešný podnikateľ, ja mám v Bratislave druhú kapelu Gin Tonic a budujem si vlastný projekt, svoje ja – Stefi.

Aké to bolo odísť taká mladá do Bratislavy?

Zbalila som si veci, 1.októbra 2014 som naložila najzákladnejšími vecami auto, ktoré som si kúpila len deň predtým a odišla som. Šoférovala som asi 8 hodín, zopár úsekov aj cez polia a lesy, keďže som mala požičanú 7-ročnú neaktualizovanú navigáciu. Ja som bola v podstate na všetko sama, ale mňa to takto baví. Nemám rada, keď mi ostatní niečo prikazujú. Mala som 20 rokov, urobila som po svojom a nikdy to neoľutujem.

Začiatok kariéry?

Ak by som mala pocit, že sa mi už začala kariéra, asi by aj veľmi rýchlo skončila, ako sa stáva v mnohých prípadoch. Základ je neuspokojiť sa s prvým úspechom. Áno, najprv vyšla debutová Holubička. Teraz pieseň Dzivočka, o ktorej písali aj tie najsilnejšie slovenské médiá, boli sme pozvaní do rádia Expres, do relácie Top Star a Neskoro večer, do Telerána, Reflexu. Je to fajn pocit, ak viete, že ste pre iných zaujímavý Ale ja stojím stále nohami pevne na zemi. Čím viac vecí sa okolo mňa v rámci hudby a médií deje, tým viac si uvedomujem, koľko práce ma ešte čaká. Robím len to, čo ma baví.

Do života vám okrem raketového úspechu vstúpilo ešte niečo. Choroba.

Pamätám sa na prvé príznaky toho, že so mnou nie je niečo v poriadku. Bola som non- stop chorá, nemohla som pokojne spať, budila som sa celá spotená, často mi z nosa tiekla krv, vybledla som, schudla.. To bolo začiatkom roku 2015. V tom čase sa mi zo dňa na deň v podpazuší a na krku zväčšili uzliny. Bolelo to. Nemohla som dvihnúť ruku. Všeobecný lekár ma poslal na röntgen a sono a podľa výsledkov zhodnotil, že to nie je nič vážne, iba nepreliečená chrípka. Pred letom sa to už mojej mame a babke prestávalo páčiť, tak sme išli na onkologické vyšetrenie do Rimavskej Soboty, kde je onkologička mamina známa. V jeden deň mi urobili všetky potrebné vyšetrenia vrátane odberu krvi, sona, röntgenu, CT vyšetrenia a biopsie, ktorú dúfam, že som vtedy zažila prvý a poslednýkrát. Onkologička Eva Mrázová mi volala 12. augusta 2015 s tým, že mi oznámila výsledky vyšetrení, moju diagnózu, rakovinu lymfatických uzlín – tzv. Hodgkinov lymfóm, jeho štádium, postup pri liečbe a šance na uzdravenie. Dnes už mám za sebou chemoterapie a rádioterapie. Čaká ma teraz už druhýkrát pozitrónová emisná tomografia, na ktorú ma podľa najčerstvejšieho telefonátu nechcú prijať kvôli nezhodám s mojou zdravotnou poisťovňou. Po tomografii by mali nasledovať nejaké štandardné vyšetrenia, konzultácia výsledkov a ďalšieho postupu s Ľubošom Drgoňom, mojím onkológom v Bratislave v Národnom onkologickom ústave. Uvidíme...