Humenčan Martin Demjan (1967) oddychuje pri fotografovaní prírody. Do tajov fotografovania ho zasvätil dedo. Vyvolávať fotografie v tmavej komore bolo preňho malým sviatkom. Dôverne známa krajina na Porúbke ho stále vie očariť. Občas si sám naordinuje cvičenie: ísť do mesta a odfotografovať, povedzme, všetko guľaté.

Čím ste v profesijnom živote?

Som vyučený automechanik, pracujem ako stavebný robotník, tesár. Už tridsať rokov chodím po stavbách. Stále iní ľudia, iná stavba, iné mesto. Pracujeme na Slovensku, v Česku a v Poľsku. Najviac v Česku. Tam sa stavia, vily, nákupné centrá, haly, diaľnice. Tu len pri Bratislave. Ostatná časť je zaspatá. Ťažko nájsť prácu a ešte takú, ktorá by bola aj zaplatená. Minule boli kolegovia v Bratislave pol druha mesiaca v práci, domov prišli bez výplaty. Dlhý čas som pracoval na živnosť, od roku 1999 až do 2014. Už som mal toho dosť. Stále viac a viac papierovania, úžitku málo.

Ste humenský pristaš?

Pochádzam od Stropkova, tu som sa priženil. Ale pristaš už nie som, už mi – ako sa hovorí – trubečka zohnila na klinci, už tam nevisí. Som tu už 26 rokov. Už som naturalizovaný Humenčan.

Vo voľnočasovom živote ste fotograf. Prečo?

Na základnej škole u nás pracoval fotokrúžok. Potreboval som vybiť prebytočnú energiu a venovať sa zmysluplnej aktivite. Viedol ma k nej aj dedo. Bol zapálený amatérsky fotograf. Mal fotoaparát Moskva. Fotil zakladanie družstiev, obecné oslavy, rodinné udalosti. Chodievať s ním do tmavej komory bolo pre mňa odmenou i zážitkom zároveň. Pomáhal som mu a mnohému som sa priučil. Dedo mi dôveroval a pre mňa bolo malým sviatkom pozorovať, ako sa vyvolávajú fotky. Polož, vyber, zapni, umy – a všetko sa darilo. Dedo fotografoval, až kým neoslepol na jedno oko. Potom ho to už nebavilo. Zdedil som po ňom staré fotoaparáty. Niektoré boli staršie ako ja teraz.

Bol dedko dobrý učiteľ?

Dedo mi ukázal niektoré svoje „ťahy“, ostatné nechal na mňa. ,Toto robíš zle, hovoril mi. Keď som ho vyzval, aby mi poradil, zvyčajne odpovedal: Prídeš na to sám. Metóda učiť sa na vlastných chybách nebola vôbec zlá. Keď som bol fakt v koncoch, za dve detvy mi dedo poradil. Dve detvy stáli voľakedy dve koruny, film štyri. Vyšlo ma to lacnejšie. Dedo to aj trochu zneužíval...

Zachoval sa dedkov archív?

Dom po starých rodičoch ostal prázdny. Zatekalo cez strechu, všetko v ňom zamoklo a mnohé veci sme museli jednoducho vyhodiť. Dnes mi je za tým ľúto, lebo jeho fotky boli dokument doby a vedel by som oceniť aj ich kvalitu. Živo si spomínam na jednu fotografiu, na ktorej ženy okopávajú repu. Vari šesťdesiat žien na poli v šíku, v predklone, nádherný záber. Je však nenávratne preč. Na vine je aj naša ľahostajnosť k starým veciam. A k poznaniu dôležitosti niektorých vecí treba jednoducho dôjsť vekom.

Ste dušou krajinár.

Áno. Zriedka fotografujem niečo iné. Zbalím si fotoaparát, vyjdem na Porúbku a relaxujem. Pol dňa sa prechádzam, niekedy ani nič neodfotím. To je pre mňa ideálny oddych od každodenných povinností. Vyvetrám si hlavu. Keď sa vrátim z roboty domov, hneď sa druhý deň vyrážam do prírody. Hľadať a mať pokoj len sám so sebou. V robote sme chlapi spolu dva, tri týždne, prejavuje sa už ponorková choroba. Príroda je môj filter. Vandrovka s fotoaparátom. Naokolo je veľmi veľa zaujímavých vecí, len ich treba vidieť. Dnes sa každý za niečím naháňa, všetko chce rýchlo a hneď. Z ľudí sa vytráca pokoj. Voľakedy som fotografoval prijímanie, stužkové. Už ma to prešlo. Vyhýbam sa aj portrétom. Fotím to, čo chcem. Ľudia sa hýbu. Krajina sa nehýbe. Preto ju rád fotím.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín