Niektorí, lebo im tam bolo naozaj fajn, iní preto, lebo sú šťastní, že je to už preč. Tak či onak, počas prestávok, po vyučovaní a cez víkendy častokrát vzniknú priateľstvá, ktoré vydržia celý život, občas i partnerstvá, ktoré sa zrodia zo študentskej lásky a viac či menej úspešne preskáču aj mimoškolskú dospelácku realitu.
Ja síce nepatrím do žiadnej z týchto kategórií, ale s bývalými spolužiakmi sa vždy rada stretnem. A býva to dosť pravidelne. Až na drobnú výnimku poctivo každých 5 rokov.
Na tom poslednom, tesne po Novom roku, sme mali naozaj vzornú účasť. Rozhodne nás bolo viac, ako kedysi po nedeľňajšej zábave na pondelkovom vyučovaní.
Stále sme v plnom počte, zatiaľ chýbali len tí, čo z objektívnych príčin nemohli prísť. Navždy a do večnosti sa zatiaľ nepobral nikto. Výborná bilancia.
Obzerám sa a konštatujem, celkom úprimne, že sme sa vôbec, ale vôbec nezmenili. Niekto má dlhšie vlasy, niekto kratšiu sukňu, niekto smutnejšie oči, niekto konečne našiel, čo dlho hľadal.
Niekto sa teší z prvého slova svojho drobca a niekto rieši, kam pôjde ďalej jeho dcéra po maturite. Niekto sa pochváli 20-ročným manželstvom, niekto 20-ročnou frajerkou.
Stále sme za jedným stolom, v jednom čase a priestore. Aj také to býva, aj toto je život. Pomaly odkrývame, čo odkryť chceme.
Všetci sme šťastní, spokojní, máme úžasné deti a fungujúce partnerstvá. Žijeme presne tak, ako sme vždy chceli. Veď, čo si budem sťažovať. Povie si každý pri úvodnej povinnej jazde, že „čo sa od poslednej stretávky zmenilo?“
Počúvam, ale neriešim, občas niečo vydelím desiatimi, radšej vnímam nepovedané. Aj v tejto miestnosti je napriek úsmevom, ktoré sme si sami naordinovali, najlepším šatám, ktoré sme si všetci na dnes večer dali a takej akurátnej dávke herectva, ktoré tu rad radom predvádzame, ešte stále dosť toho, čo v nás bolo vtedy, pred dvadsiatimi dvomi rokmi.
Svet gombička. Smelé plány. Odvážne túžby. Keby sme len mohli a chceli rozprávať o všetkom, čo sme dnes nechali za dverami svojich bytov, kancelárií, ordinácií, spovednice. Ale, na čo by to bolo dobré? Komu by to pomohlo?
Stretnutia zo strednej majú byť presne také. Majú byť únikom z reality, ktorý nikdy nebude návratom do čias mladosti, ale svoje poslanie splní.
Donúti človeka spomaliť a uvedomiť si súvislosti medzi tým, akí sme boli kedysi a kým sme dnes. Koľko škody, alebo úžitku na každom z nás napáchal čas. J
a som si z tohto večera odniesla dve zásadné poznania, obidve nadmieru pozitívne. Z hanblivého a nesmelého chalana, ktorý za celé 4 roky nezodvihol hlavu a v jednom kuse kukal kdesi do zeme, aj preto mal teraz problém spomenúť si na naše mená a tváre, je dnes vskutku očarujúci muž.
Skromnosť mu zostala, pribudli dôvtip, prirodzený šarm a nenásilný humor. Aj toto mu čas dal a pritom nevzal tú čarovnú chlapčenskú jednoduchosť a skromnosť.
A ešte niečo je na tomto stretávaní sa a utužovaní študentských priateľstiev fajn. Máme medzi sebou právnika, plastického chirurga, psychiatričku i farára. Pomôžu.
Nikdy nikto nevie kedy a v akom poradí bude ich služby a odborné rady potrebovať. Rozhodne na to ďalšie stretnutie pôjdem zas.
Boli sme predsa len dobrá trieda.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
