Helena Šramová z Topoľovky pracuje v knižnici už 42 rokov. Hovorí, že si splnila všetky svoje profesionálne sny a nikdy neľutovala rozhodnutie prežiť život medzi knihami. Je presvedčená o tom, že dobrá kniha môže v človeku prebudiť čitateľa, preto by knihovníčka mala byť aj poradkyňou. A kamarátkou.
Kedy a prečo ste sa rozhodli pre prácu knihovníčky?
Páčilo sa mi v našej obecnej knižnici. Ako žiačka som tam veľmi rada chodila. Pani knihovníčka bola príjemná, páčilo sa mi ako vystupovala, ako sa k čitateľom správala, ako vedela ponúknuť knihu. Už vtedy som sa rozhodla, že chcem byť knihovníčka. Išla som na esvéešku a potom na knihovnícku nadstavbu. Napokon to vyšlo tak, že naša knihovníčka išla na materskú a ja som v júli 1974 nastúpila namiesto nej.
Bola práca v knižnici iná ako ste si ju vysnívali?
Naša knižnica bola stredisková. Mala som na starosti ďalších šesť knižníc v okolitých obciach. Zistila som, že okrem požičiavania kníh musím robiť aj veľa ekonomickej a úradníckej práce. Tieto veci mi nikdy neboli blízke. Vždy ma ťahalo viac k humanitným predmetom. Ale na druhej strane práca bola motivačná. Prebiehala súťaž v budovaní vzorných ľudových knižníc, a tak sme sa snažili zveľadiť ich nielen v strediskovej obci Topoľovka, ale aj na okolí. Zisk titulu vzorná knižnica znamenal obecnú prestíž. V dedinských knižniciach pracovali dobrovoľní knihovníci. Fungovali takzvané putovné súbory. Kníh nevychádzalo toľko ako teraz. Vyberali sme len z jedného edičného plánu. Kníh sme nakupovali po viac kusov a putovné súbory sme posielali vždy na istý čas do knižníc. Posielali sme ich v balíkoch. Obecné knižnice boli pomerne dobre zásobené. Väčšinou sídlili v školách. Napríklad v Brekove sme sťahovali knižnicu asi trikrát. Do lepších priestorov. Chodievala som na metodické návštevy po dedinách, neraz pešo. Keď nešiel spoj, nechcelo sa mi čakať, a tak som sa vybrala domov pešo. Veľakrát mi vodiči zastavili. Vtedy boli bezpečnejšie časy.
Knižnica nebola len miestom na požičiavanie kníh.
Zišlo sa nás pár mladých ľudí a nacvičovali sme divadelné predstavenia. Pán Ridarský bol vtedy riaditeľom školy a našim režisérom. Divadelné hry som opísala a rozdala všetkým hercom, aj som sama hrala. Neraz som bola všetkým, aj kuričom v sále. S hrami sme chodili aj vonku. Bolo to veľmi pekné a podnetné obdobie. V knižnici sme organizovali rôzne kolektívne podujatia, najmä pre deti.
Po desiatich rokoch v obecnej knižnici ste prišli pracovať ho Humenného.
Spočiatku som pracovala v centrálnej evidencii, neskôr som nastúpila do oddelenia beletrie, krásnej literatúry pre dospelých. Od roku 2002 som na akvizícii. Znamená to, že mám na starosti nákup a spracovanie literatúry. Odvtedy som aj vedúcou služieb a zástupkyňou riaditeľa.
Humenská knižnica sídli v peknej budove. Jej rekonštrukciu ste prežili vo funkcii zastupujúcej riaditeľky. Bolo to náročné?
Budova je krásna, jedna z najkrajších v kraji. Bola stavaná ako prvá účelová budova pre knižnicu na východnom Slovensku, vyhovuje zamestnancom aj čitateľom. Nešťastným riešením bol len obklad z azbestu, zrejme ako zábrana proti šíreniu požiaru. Pre nás však bol šťastím v tom smere, že bol zámienkou na rozsiahlu rekonštrukciu.
Až počas prestavby som zistila, ako ma stavbárina chytila a že ma baví. Dosiahli sme prospešné zmeny v projekte. Som rada, že som si mohla vyskúšať aj túto polohu a že som ju zvládla.
Ste stabilný, takmer výlučne ženský kolektív. Dajú sa v takom kolektíve udržiavať dobré vzťahy?
Nedá sa povedať, že všetko je úplne super, ale sme výborný kolektív. Stály, mnohé kolegyne tu odpracovali niekoľko desaťročí. Pohyb je minimálny, noví pracovníci sa rýchlo s nami zžijú a cítia sa tu dobre. Pre nás je to výhra. Keď som predvlani pripravovala výstavu fotografií pri príležitosti 90. výročia založenia knižnice, videla som ako sme starli spolu s knižnicou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
