Miroslav Porada: Šlabikárom pre mňa boli vychádzky do lesa

Miroslav Porada z Medzilaboriec už roky dopĺňa vlastnú edíciu Príroda a pamiatky Rusínov.

Profesionálny pracovník v oblasti životného prostredia MIROSLAV PORADA z Medzilaboriec je znamenitý znalec regionálnej histórie a prírody, ale i zanietený fotograf, turista, včelár a zberateľ. Už roky dopĺňa vlastnú edíciu Príroda a pamiatky Rusínov. Na konte má už šesť výtlačkov. V súčasnosti finišuje s etymologickým rozborom názvov obcí okresu Medzilaborce. Legendy, povery a príbehy pokladá za esenciu, ktorá oživí staré mŕtve časy a prebudí v ľuďoch záujem o históriu.

Dlhé roky profesionálne pracujete v oblasti životného prostredia. Kto vám vštepil lásku k prírode?

Udialo sa to prirodzene a nenásilne, hravou formou už v rannom detstve. Prvými sprievodcami do prírody mi boli otec – vášnivý hubár, a starý otec – jednoduchý človek, ktorý prežil celý život na poli a pri statku, ale i neúnavný chodec až do vysokého veku. Mojím šlabikárom boli časté vychádzky do lesa za hubami. Tak som sa postupne vytrénoval v chôdzi, orientácii v teréne, spoznávaní stromov, pod ktorými rastú jednotlivé druhy húb. Naučil som sa rozložiť oheň, nebáť sa letnej búrky, ani situácie, keby som sa náhodou zatúlal. Nepochybujem o tom, že práve oni zapálili vo mne „zelený“ plamienok. Potom čas ukázal, respektíve duša a srdce ma viedli tým smerom života, ako som si to sám v hlave usporiadal.

Ste rodený Medzilaborčan?

Rodiskom mojím i mojich predkov je Habura. Do Medzilaboriec ma priniesli ako ročné dieťa rodičia, ktorí sem prišli za prácou. Od tých čias tu žijem a Medzilaborce sú moje mesto.

Kde všade ste obdivovali krásy prírody?

Ako bežný dovolenkár som sa dostal, ak dobre počítam, do 14 európskych krajín. Plavil som sa po Baltickom i Stredozemnom mori, ale i máčal nohy v Bajkale. Nadchýnal som sa krásou ukrajinských Karpát, ale aj obdivoval nekonečnú tajgu v Amurskom kraji. Pohľadom som sa dotkol pustatín Ázie. A keď som sa potom vrátil domov, čuduj sa svete, s ešte väčšou radosťou som stúpal do rodného Beskyda. Je to asi tým, že dlhé, predlhé roky sa túlam krajinou horného Laborca, až som našiel v nej zaľúbenie. Vzniklo silné, takmer životné puto: „Poznáme to, čo milujeme, a milujeme to, čo poznáme“.

Je niečím príroda v okolí Medzilaboriec zaujímavá, jedinečná?

Je to krajina, kde doznieva panovanie Západných a nastupuje vláda Východných Karpát. Je to miesto, kde karpatský oblúk dosahuje najnižšiu výšku hlavného karpatského hrebeňa. Táto „preliačenina“ spôsobila, že mnohé teplomilné druhy sa dostali vysoko na sever a opačne: mnohé severské druhy na juh. Nevýrazná a monotónna morfológia krajiny bez dynamiky je ale pre návštevníka málo atraktívna. Mnohé chránené a vzácne druhy sú nenápadné. Iné žijú skrytým spôsobom života. Naopak, krajina vábi lahodnou, mäkkou scenériou. Nevýrazné horské chrbty sú rozdelené početnými úzkymi dolinami. Šero bukových lesov striedajú slnkom zaliate kvetnaté lúky a pasienky. Pre nenáročných turistov a turistov s malými deťmi je to ideálne miesto na potulky riedko osídlenou krajinou. Turista sa pohybuje v nenáročnom teréne doslova ako v obrovskom parku. Jeseň je tu asi najkrajšia. Ak si vezmete košík na huby a za spoločníka štvornohého priateľa, isto nebudete ľutovať.

Navštívili ste blízke i ďaleké kraje. Čo ostalo a je pre vás „in“?

Najprv to boli Biesčady v Poľsku. Hory, v ktorých cítim závan dávnych našských časov. Časov, keď tam ešte žili Rusíni. Rusíni svoju krajinu museli nedobrovoľne opustiť. Prekrásne hory a zalesnené údolia ostali. Tie však na svoju krásu doplácajú. Tisíce poľských turistov v čase turistickej sezóny denne putujú bieščadskými poloninami. Pre mňa sú ale horami „par excellence“ Ukrajinské Karpaty. Exotika i nespútaná divočina, romantika i ťažký život horalov. Všetky moje dobrodružné výpravy som po návrate vždy opísal v krátkych, nazvime to reportážach. Ale to by bolo na veľmi, veľmi dlhé rozprávanie.