Pochádza z učiteľskej rodiny. Miluje , keď môže byť manželkou a matkou, ale dvere za svojou prácou nikdy nezatvára. Povýšila ju na poslanie. Sestra špecialistka na onkologickej ambulancii MUDr. Brigity Timuľákovej a prezidentka Spoločnosti klinickej onkológie v Humennom DANA SALANCIOVÁ.
Kedy a ako sa to spískalo, že budete zdravotnou sestrou?
Ani neviem prečo, ale rozhodla som sa na základnej škole. S kamarátkou sme si povedali, že ideme na zdravotnú a zobrali nás. Nebol v tom žiaden hlbší význam, ani som nemala pocit, že toto je moje poslanie. To som si uvedomila až oveľa neskôr. Maturovala som na internom, a tak mi to sadlo, že tam som aj chcela zostať. Nelákali ma napríklad chirurgické oddelenia, to nie. Ale, mala som šťastie a po maturite som hneď nastúpila na 4 zmeny na interné oddelenie. Už po roku som prestúpila na športovú ambulanciu, kde som zostala 8 rokov.
Na onkológii ste už ale 30 rokov, bola to z núdze cnosť, alebo ste to chceli?
Po dvoch materských som nastúpila na onkológiu, pretože mi vyhovovala pracovná doba, veľmi som nemohla vyberať, išla som tam, kde bolo voľné miesto a v tomto roku to už bude tridsať rokov, čo som tu. Dnes som presvedčená, že to tak malo byť. Počas praxe som si urobila špecializáciu z klinickej onkológie, ošetrovateľstva, chemoterapie, pretože na našej ambulancii podávame chemoterapiu, takže dnes pracujem ako sestra špecialistka.
Bolo to iné? Potrebovali ste si zvykať, alebo je pre sestru oddelenie ako oddelenie?
Mala som tú smolu, alebo šťastie, že som na toto oddelenie prišla v podstate od zdravých ľudí, mladých, zdatných športovcov a zrazu som bola súčasťou celkom iného sveta. Striedali sa v ňom strach, beznádej, túžba žiť a bojovať, ale častokrát chýbali sily a kopec, kopec všadeprítomných otázok, prečo ja? – z úst našich pacientov.
Pred tridsiatimi rokmi bola ešte rakovina tabu, aj pre tých pacientov to bolo asi iné ako dnes.
Áno. Nie že by neexistovali onkologické ochorenia, ale nehovorilo sa o tom tak otvorene ako dnes. Ľudia mali strach z nepoznaného. Bolo to aj pre mňa také zvláštne, spočiatku to bolo veľmi ťažké. Každého pacienta mi bolo ľúto, s každým som plakala, každého ľutovala, každého príbeh som špeciálne prežívala. Najhoršie to bolo, keď prišli malé deti. To bola sila aj pre mňa.
Takto sa ale pracovať nedá. Zmenilo sa to?
Postupne som si zvykla. Popri liečbe naši pacienti veľmi potrebujú podporu, dnes sa s nimi viac rozprávam ako plačem. Dlho som sa s tým vyrovnávala. Dnes viem, že aj onkologické ochorenie je len ochorenie, doba išla dopredu, aj medicína dokáže viac ako pred niekoľkými desaťročiami. Dnes takmer každý druhý človek ochorie na rakovinu, ale je aj veľká úspešnosť liečby.
Prijímajú aj pacienti svoju diagnózu inak ako kedysi?
Možno trochu aj áno. V podstate funguje taký klasický model. Prvýkrát, keď sem pacient príde, je plačlivý. Potom príde zúfalstvo a beznádej, ktoré časom vystrieda viera a nádej. Láme sa to zväčša po rozhovore s lekárom a uistení, že dnes vieme tieto ochorenia liečiť veľmi úspešne. ((piano!!
Pozorujete aj opačný extrém, že chorý človek akoby si neuvedomoval závažnosť svojho zdravotného stavu?
Áno. Nájdu sa aj takí, ktorí ešte ani počas liečby akoby neverili, že sú chorí, že je to veľakrát vážne.
Sú aj takí, čo liečbu odmietnu?
Veľmi málo. Skôr sú to ľudia vo vysokom veku. Majú pocit, že už toho zažili dosť a argumentujú tým, že načo už. Nejako dožijú.
V tomto roku máte o jeden dôvod na radosť viac. Podarilo sa znova spustiť onkoprojekt Slovenského Červeného kríža. Tešíte sa?
Samozrejme. Ide v podstate o odvoz pacientov po chemoterapii. Je to už po tretíkrát, minulý rok bola pauza, teraz sa znova podarilo územnému spolku SČK nazbierať finančné prostriedky a onkoprojekt už beží. Je to pre našich pacientov obrovská pomoc. Doteraz si museli po chemoterapii zavolať taxi, alebo po nich prišli príbuzní, v horšom prípade išli domov, napríklad do vzdialenejších obcí vlakom či autobusom. Teraz ich auto odvezie hneď, bez zbytočného čakania až k dverám bytu. Bohužiaľ, funguje to iba v katastri mesta a priľahlých obcí. Ak by sme chceli rozšíriť teritórium, skôr by sme vyčerpali balík, ktorý na to máme a potom by nám to nevyšlo na celý rok. Pri týchto podmienkach by mal projekt fungovať do konca roka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
