Fotografie o živote irackých kresťanov chytia za srdce

Zachytili neľahký život v provizórnych podmienkach po tom, čo ich o všetko pripravili teroristi z Islamského štátu.

Na fotografiách a filme zachytili ich neľahký život v provizórnych podmienkach po tom, čo ich o všetko pripravili teroristi z Islamského štátu. V priestoroch humenského kaštieľa na vernisáž výstavy fotografií Antona Friča prešli aj ich aktéri.

HUMENNÉ. Výstavu fotografií Antona Friča Utečenci z Iraku si prišli pozrieť aj irackí kresťania, ktorí v humenskom záchytnom tábore čakajú na azyl a odchod do nových domovov.

Fotograf a humanitárny pracovník Anton Frič odcestoval do Iraku po prvý raz v decembri 2014, keď ho istá nemecká kresťanská nadácia požiadala, aby zdokumentoval projekty, ktoré podporujú v irackom Kurdistane.

„Boli sme tam asi desať dní. Táto téma ma tak zaujala, že hneď na mieste som si kúpil letenku. Manželke som oznámil, že ostávam na Vianoce, Nový rok som oslávil doma. Snažil som sa rozbehnúť projekty pomoci utečencom,“ povedal na vernisáži v Humennom.

Potom nasledovali cesty do Iraku so Slovenskou katolíckou charitou, televíziou Lux, s ktorou natočil dokumentárny film Slzy a nádej Iraku. Poslednou cestou bola príprava na odlet 149 kresťanov z Iraku na Slovensko, do azylového tábora do Humenného.

Ťažké osudy

Osudy ťažko skúšaných ľudí zasiahli srdce i myseľ fotografa.

„Prišli o všetko, museli utekať z domovov, aby si zachránili holý život. Deti mi rozprávali, že už zabudli, ako vyzerala ich izba, obľúbené hračky. Najhoršie boli rozhovory s jezidskými dievčatami, ešte deťmi, ktoré uniesli bojovníci Islamského štátu. Prežili veľkú tramu a na fyzické ublíženie napokon aj všetky tri zomreli. Pre mňa ako otca štyroch dcér, to bolo nesmierne ťažké,“ hovorí.

Dôveru irackých kresťanov si Anton Frič vybudoval tým, že spoločne s nimi zdieľal ich život v provizóriu. „Býval som s nimi v stane, chodil som do tých istých spŕch ako oni, jedli sme rovnaké jedlo,“ hovorí.

Na „urýchlené“ získavanie dôvery má „tajný recept“. „Nosievam so sebou rodinné albumy, fotografie našej rodiny s manželkou a deťmi. A všade fotím. To otvára brány a srdcia ľudí,“ dodáva.

Ľudia ako my

Odozva u našich ľudí na fotografie a rozprávanie je podľa Friča veľmi emotívna. „Zvyčajne sa pýtajú, ako sa dá pomôcť. Stretávam sa s pozitívnou odozvou. Slováci chcú pomáhať, nevedia však nič o týchto ľuďoch. Preto robím takéto výstavy a prednášky. Ukazujem, že sú to ľudia ako my, len sa dostali do veľmi ťažkej životnej situácie,“ dodáva.

„Stal som sa súčasťou ich rodiny. Teraz, tu na Slovensku, mám možnosť oplatiť im ich pohostinnosť,“ uzavrel.

Fotografie nie sú podľa Friča výberom a ukážkou „ťažkého“ umenia. Majú v prvom rade dokumentárnu funkciu. „Zobraziť život, aký títo ľudia žijú,“ zdôrazňuje Frič.

Skupina irackých kresťanov, ktorá na vernisáž prišla zo svojho dočasného domova v záchytnom tábore, živo a emotívne reagovala na fotografie i film. Deti sa ochotne nechali odfotiť pod „svojimi“ fotografiami.

Vyjadrenie kňaza vo filme „Ak nám nemôžete pomôcť zostať, pomôžte nám odísť,“ na Slovensku rozvinuli do túžby: čo najskôr odísť na miesto, ktoré sa stane ich novým domovom.