Michal Baláž: Tvoriť dobrý humor je náročné

Humenský rodák pracoval na niekoľkých úspešných televíznych seriáloch, dialógy napísal aj k Hornej Dolnej.

Scenárista, dramaturg a režisér Michal Baláž (1986), humenský rodák, vyštudoval scenáristiku. Pracoval na niekoľkých úspešných televíznych komediálnych seriáloch, dialógy napísal aj k Hornej Dolnej. Obdivuje každého, kto dokáže tvoriť dobrý humor. Rád búra konvencie a zaužívané vzorce, čoho dôkazom je dokument True Štúr. Raz by chcel natočiť seriál odohrávajúci sa v Raji a má vysnívaný animovaný sitcom z prostredia jednobunkovcov a vírusov.

Vyštudovali ste scenáristiku na VŠMU. Dá sa s takouto profesiou v našich zemepisných šírkach žiť a vyžiť? Ako vnímate slovenskú realitu v tejto oblasti?

Dá sa. Ak sa u človeka spojí trochu talentu so štipkou šikovnosti a dávkou chcenia a pracovitosti, dokáže žiť a vyžiť z čohokoľvek – a teda aj zo scenáristiky. Slovenská realita je niekoľko rokov pozadu za realitou okolitých krajín a tým nemyslím len ďaleký Západ ako USA, Anglicko, Francúzsko a Nemecko, tým myslím susedné Česko a Poľsko. Kvantitu vyprodukovať dokážeme. Naše televízie chrlia jeden nezáživný seriál za druhým a akokoľvek pozitívne to dokážem vnímať z hľadiska toho, že aspoň je práca pre všetkých tých doštudovaných scenáristov a režisérov, ktorých ročne naše umelecké školy vypúšťajú do sveta a ktorými je náš malý trh presýtený, stále sa v tom množstve ťažko hľadá kvalita. Jeden drobný zlatý nugát na jednu obrovskú haldu zeminy.

Humenčania poznajú vašu rodinnú „anamnézu“: vedia, že váš otec vydával noviny, píše básne, textárči. Za čo ste obom rodičom vďačný, pravda, okrem génov?

Gény sú vratká vec, čím viac sa o tom s mojimi kamarátmi doktormi a vedcami bavím, tým viac si uvedomujem, aké „bábky“ v rukách chémie a génov sme. Otcovi som vďačný za to, že ma „nútil“ čítať kvalitné knihy z jeho knižnice už v pomerne ranom veku. Kým ostatní chalani ešte fičali na Troch pátračoch, ja som už postúpil na Hlavu XXII. Otec mi sprístupnil bohatú zbierku LP platní a tak som si napríklad po návrate zo škôlky púšťal Pražský výběr a Jethro Tull. V štrnástich mi kúpil gitaru a pomáhal mi vo svojej firme po večeroch „vydávať“ moje prvé básnické zbierky, ktorými som potom obdarovával svojich najbližších. A mame som zasa vďačný, že pre tieto umelecké eskapády vytvárala úžasné zázemie. Som im obom – aj tatovi aj mame – vďačný za výchovu, naozaj šťastné a harmonické detstvo, že mi verili a dôverovali a skrze to veľa dovolili, spoliehajúc sa na moje svedomie, zodpovednosť a rozum. Že nás brávali do kina na skvelé filmy, že ma podporovali vo výbere mojej školy, v tom čase ešte stále nevnímanej ako nejaká skvelá voľba s ohľadom na úspešné budúce povolanie, že mi platili súkromné hodiny flauty, donútili ma chodiť na divadelný krúžok a brávali ma každé leto na turistiku do prírody a že ma podporovali a stále podporujú. Ďakujem!

Roky spolupracujete s televíziami. Na čom všetkom ste spolupracovali?

Na všetkom možnom aj nemožnom. Televízna tvorba má ďaleko od umenia, od vysokých ideálov, ktoré som si priniesol na školu a tam ich pár rokov živil a nafukoval. Začínal som ako externý dramaturg v Ordinácii v ružovej záhrade, kde som pár scenárov aj napísal a potom som začal ako scenárista pracovať na seriáloch Zita na krku, Búrlivé víno, Kukátko, Horná Dolná, v súčasnosti vyvíjam spolu s kolegyňou, tiež humenskou rodáčkou, Adrianou Totikovou svoj vlastný námet – komediálny seriál pre komerčnú televíziu. Ale vyvíjal som pár seriálov, ktoré sa napokon nezrealizovali, aj to sa stáva, no robil som aj asistenta réžie a podobne.

Uspokojuje vás to?

Keby ma to neuspokojovalo, tak by som to nerobil – s tým, že to zďaleka nie je ideálne, vidím strašne veľa priestoru na zlepšovanie.

Vyslovili ste sa, že komediálnemu žánru dávate prednosť. Prečo? Pôsobíte takým serióznym a intelektuálnym dojmom!

Od malička zbožňujem komédie a dobrého humoru je málo, strašne málo. A pritom je pre život tak strašne potrebný. Komediálne žánre majú dosť nevýhodnú pozíciu medzi „vážnym“ umením, pretože je oveľa ťažšie ich robiť, no sú „zaznávané“ a nazerané ako „nízke umenie“, jednoduchá zábava, niečo menej vážne a teda menejcenné. No tvoriť dobrý humor, ľahké dielo, ktoré človeka pobaví, rozosmeje je neuveriteľne náročné. Obdivujem každého, kto to dokáže. To, že Slovensko nemá za vyše 20 rokov svojej existencie poriadnu komédiu, iba pár viac či menej úspešných pokusov o ňu, je tristné a obávam sa toho, čoho je to dôkazom. A že pôsobím seriózne a intelektuálne, to je len zdanie, neverte všetkému, čo vidíte, klamem telom.