Na Chemlonskej ulici v Humennom kopú ďalší hrob. Nie preto, že mestský cintorín by bol preplnený a nebolo by kde pochovávať, ale preto, že dodýchava ďalší šport.
Minimálne prvoligový hokej, z ktorého Humenčania síce v tejto sezóne odchádzali striedavo pyšní i naštvaní, ale v podstate hrdí, že sa o nás znova hovorí aj v pozitívnych súvislostiach.
A dnes o ňom veru hovoria naozaj všetci a všade, babky v obchode i deti v škole. „Čuľi sce? Pada nam klzisko na hlavu. Ceče tam, či co. Syn hutorel, že to už koňec, že už nikda u Humennym ňebudze hokej,“ rozvíja debatu pri pulte so špekáčikmi zjavne dobre informovaná staršia pani.
„Hm, mne je to jedno, mňa to nezaujíma, len nech mi teraz kvôli tomu nezrušia autobus zadarmo. Chodím zo sídliska na polikliniku skoro každý deň, koľko by ma to stálo? Toto by ma trápilo, ale nejaký štadión?“ odpovedá druhá a ukončí tým túto pre ňu bezvýznamnú debatu.
„Mami, čo je to s tým štadiónom? Ešte ho niekedy otvoria? Bude sa tam korčuľovať?“ pýta sa ma syn.
„Ty sa o to zaujímaš? Veď nie si hokejista,“ odpovedám otázkou. „Jasné, veď potrebujem mať prehľad, čo sa tu deje, žijem tu, chodím do školy a v tej sa o tom teraz medzi deťmi dosť hovorí,“ vysvetľuje tínedžer.
Štadión je naozaj v meste teraz témou číslo jeden. Na internete sa rozprúdila búrlivá diskusia i polemika s tým, čo bolo oficiálne deklarované.
Už keď sa prenajímal, viacerí mu predpovedali takýto osud. Ak niečo nechceš mať, požičaj to. Mesto malo na prenájme ušetriť, v konečnom dôsledku zrejme prerobilo.
Ak nerátame nutné opravy, do ktorých teraz bude musieť investovať, stratilo to, čo v peniazoch nevyčísli žiaden ekonóm a v žiadnej koncoročnej tabuľke sa to neobjaví.
Stratilo kredit a dôveru verejnosti, že tento krok bol správny. Len čas mohol ukázať, či sa dvaja kohúti na jednom smetisku znesú, evidentne to jeden nezvládol.
Vietor a dážď sú teraz oficiálne zodpovední za stav strechy. V skutočnosti je tu obdobie dažďov už dlhšie.
Problémy tak silou víchrice narážali na dvere kompetentných, ktorí sa kedysi dohodli a na 7 rokov deklarovali tomuto mestu záruku toho, že nepríde o ďalšie športovisko, že deti i dospelí budú mať kde tráviť svoj voľný čas i rozvíjať športový talent.
Nielen hokejisti, aj malí krasokorčuliari, chlapi, čo si chodia zahrať hokej relaxačne dvakrát do týždňa, ale aj tí, čo zvykli chodievať na verejné korčuľovanie. Všetci tí sú dnes bez strechy nad hlavou a v ušiach im znie umieračik.
Nedajme si vziať, čo máme radi. Vráťte zimný štadión Humenčanom. Chceme riešenia, nie sľuby. Naše deti chcú športovať, nie drogovať... Čo sa nepodarilo pred časom volejbalistom, možno sa teraz podarí...
Humenčania sa rozhodli vziať veci do vlastných rúk a prejaviť občiansku neposlušnosť. Nech všetci vidia, že nie sú len ovečky, ktoré prídu raz za štyri roky k voľbám, ale že vedia zabojovať aj za veci, na ktorých im záleží.
Formu a čas ešte nedoladili a nakoľko budú úspešní, bude jasné až o pár dní.
Jedno je im ale jasné už teraz. Robia to pre svoje deti a ich deti, aby na Chemlonskej nepribudol nielen ďalší hrob, ale i kríž.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
