V súkromnom živote i na ihrisku sa javí ako skromný a nenápadný človek. Nepretŕča sa, v sporných momentoch radšej ustúpi, nenárokuje si na zásluhy a uznania, neubližuje. Má svoje pevné zásady pre život v spoločnosti i pre ten neraz divoký na ihrisku, palubovke. No nemožno si nevšimnúť. Vo futbale určite. Aj keď už dobre nakročil k päťdesiatke, stále je výborný celoplošný špílmacher. S loptou to vie, s loptou si rozumie, s loptou je veľký kamarát. Jeho meno je Slavo Paľo. Kto by ho v športových kruhoch horného Zemplína nepoznal?
Vyrastal v Ruskej Kajni, malej dedinke na brehu Oľky, kde sa síce v druhej polovici 60. rokov hral dokonca aj súťažný futbal, ale po pár sezónach už nebolo dosť mládencov, aby si obuli kopačky a navliekli sa do dresov.
Obec futbalovo osirela, ale v susedných dedinách, Oľke a Pakostove, sa kopalo ostošesť. Stačilo sadnúť v nedeľu na bicykel a už bol na očiach „veľký“ futbal.
Vrodený talent
V týždni sa na školskom dvore snažili malí šarvanci napodobňovať svoje vzory v každodenných súbojoch na život a na smrť. Aj Slavo a Janko Paľovci s rovesníkmi. Až pokým nevyrástli.
Aj na malých ihriskách už zďaleka rozoznať talenty od priemeru, bratov Paľovcov si v hlúčiku šarvancov nebolo možné nevšimnúť. Boli šikovní v narábaní s loptou, dobrí dribléri, strelci. Pre protivníkov bolo vždy ešte horšie, keď hrali spolu a prihrávali si. Boli na neudržanie.
„S bratom som si stále rozumel, na ihrisku aj v súkromnom živote. Janko mal tú výhodu pri futbale, že mu bolo jedno, ktorou nohou zakončuje. Mal ich obe dobré. Ja som používal pri zakončení len pravú, ľavou mi to dajako nešlo,“ usmieva sa, že tú druhú má iba kvôli stabilite na podopieranie sa.
Kto si vás, Slavo, ako nádejných futbalistov naozaj všimol?
„Učiteľ telocviku Albert Šudík na Základnej škole v Košarovciach. Ten ma odporučil do pozornosti trénerovi mladšieho dorastu Švecovi. Tak som s Chemlonom trénoval, zúčastňoval sa príprav aj za trénerov Mastiľáka a Jaroša, ale hral som s bratom za dorast Vyšnej Sitnice, od svojich šestnástich za dospelých Ruskej Poruby. To preto, že cestovať s Chemlonom po republike a potom nemať spoj domov bol problém.“
Z dediny do dediny, z mesta do mesta
Za tridsať súťažných rokov človek na ihriskách kde–čo skúsi, zažije. Niekto nevyzlečie za celý ten dlhý čas dres jednej farby, iný zas vycíti závan ponorkovej choroby a už si to namieri niekam inam, kde sa mu lepšie dýcha, až kým sa mu stereotyp nezunuje a ide znovu ďalej. Ako v bežnom živote.
„Áno, aj ja som futbalový oblastný svetobežník. Z Ruskej Poruby som ako 18-ročný prestúpil do Kochanoviec, ktoré hrali v I. A triede (dnes 4. liga, pozn. red.). Po štyroch rokoch nasledovali ďalšie štyri v Kamenici nad Cirochou, potom som hral za béčko Vranova vo Vechci, ešte neskôr v Sedliskách, Nižnom Hrušove, Brekove, Habure a Medzilaborciach. Novú éru som začal návratom do Kamenice, odtiaľ viedla moja futbalová cesta do Vyšnej Sitnice, Borova a Zubného, kde hrávam dodnes. Až teraz si uvedomujem, že som toho pochodil dosť. Všade som nechal kus svojho života. A nahonobil veľa pekných spomienok.“
Keď dobre rátame, za tie roky odohrá futbalista približne 700 až 800 súťažných zápasov. Prepočítané s istou nadsádzkou, sú to čisté dva mesiace bez prestania na ihrisku. Dosť, všakže?
A ešte nás veľmi zaujíma, na ktorom ihrisku v Humenskom, Sninskom, Medzilaborskom a Vranovskom okrese Slavo Paľo nehral futbal?
„Prekvapuje ma, že je to časovo tak veľa. Ak ide o ihriská, nejaké by sa tu v okolí ešte našli, na ktoré moja noha nevstúpila. Ale nie je ich veľa.“
Jeho futbalová kariéra je bohatá. Pocity a dojmy neodoženieš, nech si kdekoľvek. Pýtame sa tvorivého stredopoliara, v ktorom kolektíve sa najlepšie cítil a s kým si najviac rozumel.
„Môžem otvorene a zo srdca povedať, že všade, kde som hral futbal, som sa cítil dobre. Všade som zapadol do kolektívu. No najviac pohody som pociťoval v Ruskej Porube, Kamenici nad Cirochou, Habure a Vyšnej Sitnici. V týchto mužstvách to nebolo len o futbale, ale o ozajstnom priateľstve a spolupatričnosti. Dodnes chodím a stretávam sa s kamarátmi na turnajoch hráčov nad 35 rokov. Najviac som si na ihrisku i mimo neho rozumel s bratom Jankom. Škoda, že musel pre zranenie s aktívnou činnosťou skončiť, bol by dodnes platný hráč na ihrisku. V jeho šľapajách teraz ide jeho syn Miloš, ktorý nastupuje za dorast Pakostova a béčko mužov. Veľmi sa mu darí dávať góly a patrí k najlepším strelcom mužstva aj celej súťaže. Ja osobne som si na ihrisku rozumel s každým hráčom, či som bol útočník, alebo teraz, keď už roky hrávam v zálohe. Futbal je kolektívna hra, sám nič nezmôžeš.“
Spomienka na kamenický obrat
V športe sa darí raz lepšie, inokedy sa vedie horšie. Keď sú výhry, postup, je aj sláva a uznanie. Po prehrách je smutno. Má nejaký výnimočný zážitok v svojej kariére aj Slavo Paľo?
„Niečo neuveriteľné sa udialo v ročníku 1993/94. Po jesennej časti bola Kamenica nad Cirochou na chvoste tabuľky. Futbalu v obci sa ujal pán Adamkovič, trénovať prišiel J. Škrlik. V zime bol doplnený káder hráčov a absolvovali sme náročnú prípravu. Cieľ bola záchrana, ale stalo sa to, v čo nikto neveril. Kamenica v lete 1994 dokonca postúpila do krajskej súťaže. Bola radosť byť pri tom, ako žila cela obec futbalom. Dodnes rád na tento výnimočný ročník spomínam, lebo som tam pracoval aj hral futbal.“
Slavo je typ tvorivého hráča, ale z času na čas dáva aj góly. Sám o sebe tvrdí, že vychýrený strelec nikdy ani nebol.
Baví ho behať a vymýšľať niečo s loptou od šestnástky po šestnástku, prihrávať na rozohratie dobrej akcie alebo niekomu do streleckej pozície.
Ale keď už nejde ináč, sám kopne loptu do brány. Nikdy si štatistiku strelených gólov nerobil. Ani zápasovú, ani inú.
V mladosti na to nepomyslel, teraz je už neskoro. Však niekde sa tie záznamy predsa len nájdu.
Ikona futsalovej ligy v Humennom
Futbal sa hrá od skorej jari do neskorej jesene, medzitým je štyri mesiace zima a nútená súťažná prestávka.
Ktosi prezieravý však vymyslel v čase vegetačného pokoja organizovať halové futbalové alebo futsalové turnaje.
Ak by si niekto myslel, že si Slavo Paľo, keď už mu pribudli rôčky, od lopty aspoň na čas oddýchne, sakramentsky sa mýli. Je naozaj všade tam, kde sa kope do lopty.
„Nuž, je to tak, veľa času na oddych nie je. Skĺbiť futbal s prácou a rodinou je dosť náročné, ale keď som zdravotne v poriadku, tak stále na ten futbal alebo futsal idem.“
Zimným fenoménom sa postupom rokov stala Mestská futsalová liga v Humennom. Pamätníci tvrdia, že v každom zo štrnástich ročníkov hral i Slavo. Je jeden z mála, ktorí vytrvali. Teda ako to je s tým futsalom?
„Mestskú futsalovú ligu hrávam od samého začiatku, od 1. ročníka. Postupne som hral za tímy Stavex, Roil, Illas Vranov nad Topľou, GVP A, GVP B, Stavmax, Harky, Oldrati group. Trikrát som bol ocenený ako najlepší hráč 2. ligy.“
Oldrati group sa po úspešnejších sezónach nateraz trápi. V nedeľu sa pobil s Astonom o priečku, ktorá zabezpečuje záchranu 1. ligy aj pre budúci ročník.
„Áno, áno, po úspešných sezónach doľahla kríza aj na naše mužstvo. Vedeli sme, že súťaž bude náročná, tak sme chceli káder doplniť o dvoch - troch kvalitných hráčov, čo sa nám nepodarilo. Poznať to.“
Keď sa chodí častejšie z haly do haly na turnaje, aj sa niečo pošťastí. S ktorým tímom sa mu podaril výraznejší úspech?
„S vranovským mužstvo Illas sme vyhrali Región Cup v Bardejove v roku 1995. Ale ten najväčší úspech sa spája s GVP B, keď sme 6-krát za sebou vyhrali 2. ligu a po zmene hlavičky z GVP B na Stavmax nám bolo umožnené postúpiť do 1. ligy. Aj tú sme bez jedinej prehry vyhrali a dlhých sedem rokov sme kraľovali humenskej halovke.“
Krajský víťaz Behu Smeny
Aby to nebolo len také jednostranné o futbale a futsale, vyzvedali sme sa aj na Slavov vzťah k iným športom. Milo nás prekvapil odpoveďou.
„Bol som všestranný športovec, takže sa zaujímam o všetky druhy športov. Ako žiak základnej školy v Košarovciach som školu reprezentoval na rôznych športových podujatiach a, aby to nevyznelo ako samochvala, aj som dosahoval veľmi dobré výsledky. Uvediem aspoň jeden. V Behu Mladej Fronty a Smeny v roku 1984 som vyhral okresné a krajské kolo a postúpil do celoštátneho finále v Bruntále pri Ostrave. Tam som reprezentoval Východoslovenský kraj a v konkurencii 24 pretekárov som obsadil 5. miesto.“
V našich končinách definitívne platí, že človek sa ani náhodou nemôže živiť futbalom, ale len a len prácou. Popri práci, rodine, futbale je len málo času na hobby.
Dostalo sa nám do uší, že zanietený futbalista zberá fotografie futbalových klubov z dávnejšej i nedávnej minulosti. Aká bohatá je už táto zbierka?
„Dobre viem, že pri prezeraní starých fotiek si každý zaspomína na staré časy, ktoré sa už nedajú vrátiť, ale v spomienkach nám stále zostanú. Tak mi napadlo túto moju zbierku uverejniť na internete. Týka sa mužstiev z pôvodného humenského okresu, ktoré hrali alebo ešte hrajú futbal. Fotky sú usporiadané do albumov obce, kde sa futbal hral. Po získaní nových sa album stále dopĺňa. Záujemcovia ich nájdu na facebooku v sekcii s názvom Historické foto futb. mužstiev okresu Humenné.“
Otec a starý otec s menom Jaroslav
Často býva nepísaným pravidlom, že deti idú v športových šľapajách svojich rodičov. Zdedili potomkovia futbalové gény po otcovi?
„Mám dve dcéry - Slavomíru a Viktóriu. Mladšia Slávka hrala futbal za Štich Humenné a je tiež športovo nadaná. Staršia je už vydatá. Starý otec som štyri roky, teším sa z vnučky Dianky. A či z nej bude futbalistka? Nechám sa prekvapiť.“
Život upísaný futbalu. Taká láska pre radosť a vlastnú sebarealizáciu. Mnoho ľudí sa venuje športu a nielen futbalu. V pohybe vidia zmysel. Na veku nezáleží.
Dnes futbal hrajú súťažne aj päťdesiatnici, šesťdesiatnici. A takých vidieť aj v stolnom tenise, cyklistike, bežeckých pretekoch a aj v iných športoch. Slavo Paľo nevybočuje z normálu.
„Futbal pre mňa znamená veľa, nesie sa celým mojím životom. Vo futbale a s futbalom som spoznal veľa kamarátov, s ktorými sa stretávam dodnes na ihriskách alebo len tak v súkromnom živote. Za podporu ďakujem svojej rodine a rodičom, ktorých si nesmierne vážim,“ vyznal sa na záver pán futbalista.
A ešte niečo treba pripomenúť. Všetci mu od malička hovoria Slavo. Lenže on má v rodnom liste napísané Jaroslav Paľo. Na oslovenie Jaro už takmer ani nereaguje. Zvyk je železná košeľa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
