V piatok mám stretávku z gympla. Bilancia? Za 22 rokov mi pribudli 2 deti a 12 kíl telesnej váhy, stratila som tony ilúzií. Deti tešia, ale vytáča ma ručička na váhe. Nechcem sa vpratať do maturitnej sukne, až taká naivná nie som, ale aj tak.
V poslednej dobe nech robím, čo robím, moje telo si aj tak robí, čo chce ono. Viem, kde robím chybu, jem len dvakrát denne, okolo štvrtej popoludní a o desiatej večer. Ale, nie veľa a žiadne pečivo.
Zhreším len výnimočne, keď mi je celkom na figu, alebo super krásne, doprajem si krajec čerstvého chleba.
A pijem len čistú vodu, občas priezračné bublinky a zlatistý mok s bielou penou po dobrom obede, ktorý vzhľadom na to, čo som písala vyššie, nikdy nie je obedom a už vôbec nie výdatným, lebo nikdy sa nenajem dosýta. Nie, že by nebolo čo, ale akosi nie je kedy.
Podojedám po deťoch, čo zostalo v chladničke a ľúto mi je vyhodiť a potom to tak vyzerá.
Dosť bolo! Od nového roka chudneme. Zapojila som do svojho smelého plánu celú rodinu. 1. januára som vstala na budík, čakali ma Nezmrzliaci, novoročná otužovačka na Laborci mala neskutočné čaro, i keď som do vody nenamáčala ani palec. Čo palec, ani rukavice som si nedala dole, ale zážitok to bol perfektný.
Hodinka v mraze, pod holým nebom, ako mi vytrávilo. Hlad som zapíjala vodou, a keď rodina jedla uvarené ešte na Silvestra, radšej som sa vzdialila z kuchyne.
Niečo ľahké som si napokon predsa len zobla, veď kto by chcel umrieť hladom na Nový rok? Druhého ráno tradičný scenár. Ráno voda, káva a dlho, dlho nič.
Keď už môj muž pochopil, že dnes zrejme neobedujeme a veľmi dobre vedel prečo, podujal sa k tomu, čo inak vôbec nerobí.
Lichôtky a ani vecné argumenty, že mi predsa chudnúť vôbec netreba, že by mi mohla závidieť hociktorá osemnástka a napokon, že čo už by som v mojom veku a dvoch pôrodoch akože chcela, nezabrali.
Odolala som. Jeho rečiam i dobrému jedlu, ktoré napokon pripravil sám v nádeji, že ma predsa len zlomí.
Tretí deň bol kritický. Pre všetkých. V pondelok sa to stalo. Zázračne som schudla, ale nie vďaka hladovke.
Potom, čo som zliezla z váhy nešťastná, že mám zas o pár deka viac, môj muž ma vzal do obchodu, že mi chce kúpiť nové džíny ako neskorý vianočný darček.
„Aké číslo nosíš?,“ opýtal sa. Naposledy som si kupovala 28, ale do skúšobnej kabínky som si zobrala 29. Keď som teraz pribrala, nech sa neblamujem. Uffff. Veľké, preveľké. Na bruchu by som v nich mohla nosiť ešte aj klokanie mláďa.
Doniesol mi menšie a potom ešte menšie. Konečne. Sadli. Perfektné. Domov som si tak doniesla o číslo menšie gate, ako sú tie staré.
Novoročné predsavzatie splnené. Ideme sa najesť a váhu opatrne zasuniem pod skriňu, nech zbytočne nezavadzia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
