ĽUBICA LATTOVÁ (1961) prvýkrát recitovala v Zbore pre občianske záležitosti ako šesťročná. Odvtedy sa jej účinkovanie v Zbore stalo srdcovkou. Neskôr sa stala jeho organizátorkou a dnes v meste pod Sninským kameňom stojí pri každom spoločenskom obrade. V pozadí. „Keď ma čo najmenej vidieť, vtedy je to najlepšie. Znamená to, že všetko šliape ako hodinky,“ hovorí. Konferuje, recituje, píše scenáre obradov, spieva v Pčolinčanke, ako dobrovoľníčka sa angažuje v miestnej pobočke Slovenského Červeného kríža, spolupracuje v Jednotou dôchodcov. Miluje prácu s ľuďmi a rada je v centre diania. Vždy usmiata, presvedčená o tom, že s úsmevom a veselosťou sa žije lepšie. Na tohtoročnom festivale My sme Snina jej dlhoročnú prácu matrikárky a „duše“ Zboru ocenili zlatou tehličkou.
Ako matrikárka pracujte takmer po celý svoj ekonomicky aktívny život.
Matrikársky kurz som si urobila v roku 1985, od roku 1991, po reorganizácii štátnej správy, som definitívne nastúpila na mestský úrad za matrikárku.
Ste dušou Zboru pre občianske záležitosti.
Celý život sa venujem Zboru. Od šiestich rokov, ako prváčka, som začala recitovať na starom úrade. Zbor je moja srdcovka. Vyžívam sa v pripravovaní rôznych obradov, to je moje.
Čím ste chceli byť?
Od detstva som chcela byť učiteľka v materskej škole. Pracovať a hrať sa s malými deťmi, alebo učiť na stupni 1 - 4. Malé deti vedia chytiť za srdce, myslela som si, že tam by som sa našla. Vtedy však bolo podmienkou prijatia sa strednú pedagogickú školu absolvovanie ľudovej školy umenia. A tú som nespĺňala. Tak som sa rozhodla pre ekonomickú školu. Po skončení školy prišli materské povinnosti.
Hlásite sa k rusínskej národnosti?
Som sninská rodáčka, do Pčoliného som sa vydala. Otec pochádzal zo Svetlíc, mama z Kolonice. Bývali sme v Snine na sídlisku. Pamätám sa, že nás volali „mandolínky“, keď nás v šiestom ročníku preložili do základnej školy na Tablu, lebo sme sa do sídliskovej nepomestili. Bolo nás veľa detí. Škola bola v prírodnom prostredí. Kým predtým sme sa prechádzali cez veľkú prestávku po chodbe, v novej škole sme sa hrali vonku. Hlásim sa k rusínskej národnosti. Bisidiju aj bisiduju, što chočete. Rusínčina mi v práci veľmi pomáha. Ľudia sú vďační, keď sa im prihovorím ich rečou. Ocenia to zvlášť pri pohnutých udalostiach. Vtedy sme si navzájom bližší, je to také rodinné. Ľudia sú spokojní a viac mi dôverujú. Mrzí ma však, že veľa ľudí sa k rusínskym koreňom nehlási, hoci ich majú.
Spomínate si na svoje začiatky v práci?
Keď som začala pracovať na úrade v 81. roku, boli sme plní elánu a chuti niečo organizovať, pripravovať. Môj prvý šéf bol predseda národného výboru, pán Vielkievič. Nikdy nezabudnem na to, ako ma učil písať príhovory. Nastúpila som prvého septembra a 25. novembra bolo výročie oslobodenia mesta. Kázal mi napísať príhovor. Veľmi som sa snažila. Zdal sa mi grandiózny. Keď si ho prečítal, podal mi ho späť so slovami: Ešte raz. Vrátila som sa do kancelárie a doplnila ho o historické údaje z oslobodenia mesta. Opäť mi ho vrátil na prepracovanie. Nevedela som, čo by som ešte mala doplniť, preto som vzala ten prvý a išla k nemu do kancelárie. To je dobrý príhovor!, povedal mi. Keď sme sa o tom neskôr rozprávali, priznal, že vedel, že ide o prvý príhovor, ktorý bol dobrý, ale išlo mu o to, aby som sa neuspokojila hneď s prvým výsledkom, aby som si preverila tvorivosť i vynaliezavosť a hľadala rôzne riešenia a možnosti. Aby som bola aktívna. Veľmi som si to vážila a veľa som sa pri ňom naučila.
Ako sa zmenila Snina za tie roky z pohľadu matrikárky?
Snina je pre nás všetkých, ktorí ju máme radi, veľký domov. Je jedno, v ktorých rokoch sme v nej žili a žijeme. Viem, že veľmi veľa mladých ľudí odchádza za prácou, ale vracajú sa uzavrieť manželstvo či zapísať novonarodené dieťa, aj keď žijú v cudzine. Nikto nepovie, že zanevrel na Sninu, každý hovorí, že je to jeho domov. Situácia sa zmenila, veľa ľudí muselo odísť, ale vždy sa vracajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
