Mal to byť „Deň blbec“. Od rána vysedávanie v čakárňach, obidvom deťom vyšli kontroly a vyšetrenia tak nejako na rovnaký dátum a, samozrejme, všetko na inom mieste, šťastie len, že aspoň v jednom meste.

Na poludnie sa ohlásila práca, za hodinu a pol tri akcie a zas roztrúsenéééééé, až hrôza. No, tešte sa na taký deň, ráno sa mi nechcelo ani otvoriť oči.

Náladu mi neurobilo ani novembrové slniečko, ktoré ma budilo a ohlasovalo nový deň plný výziev. Opätovať mu úsmev sa mi veru vôbec nechcelo, a ani mojim deťom, ani ľuďom okolo.

Chcela som to mať čím skôr za sebou a zaparkovať znova v posteli. Depka. Taká normálna, klasická, ako už tisíckrát predtým.

Neobchádza nikoho, prichádza, neklope, odíde, nesalutuje. Každý hosť, tri dni dosť, ale zvykne sa zdržať aj dlhšie.

Konečne konečná! Posledná štácia, všetko sme stihli, decká sú už v bezpečí domova a mňa znervózňuje len to, že teraz chvíľu sami, ale aspoň spokojní, najedení a v teple. Začínam hľadať v tomto dni aj pozitíva, akoby som vedela, čo ma ešte čaká.

Vstupujem do miestnosti, ktorá takú „návštevnosť“ nezažíva, ani keď v nej zasadajú mestskí poslanci a občania z Gaštanky sa rozhodnú, že chcú diskutovať na tomto verejnom fóre.

A ešte jedna zmena. Za predsedníckym stolom je trochu pusto, ale príjemne. Vanie od neho pokoj a rozvaha, prítomným sa prihovára... psychiatrička. To asi preto.

V miestnosti je niekoľko desiatok ľudí, ktorí vedia, o čom je život, o čom je choroba, aj o čom je depresia, onkologickí pacienti. A odborníčka vysvetľuje...

Hovorí o búšení srdca bez zjavnej príčiny, o tlaku na hrudi, o smútku... o izolácii, strate sebadôvery, nerozhodnosti, samote, do ktorej sa skutočne depresívni ľudia uzatvárajú, nespavosti, nechutenstve alebo pažravosti.

Nie je to niečo, za čo sa je treba hanbiť, neobchádza ľudí úspešných, známych, bohatých. Nie vždy má známu príčinu, neovplyvňuje ju počasie ani zimný posun času. Ľahko si ju zamieňame s tzv. denným smútkom.

Hovorí o tom, ako sa zachovať vtedy, ak ide o nášho blízkeho, ako mu pomôcť. Výsledok? Ak mali títo ľudia vôľu prísť hoc aj na túto prednášku, zrejme to s tou ich depresiou nebude až také tragické a pritom, kto už má väčšie právo ju mať ako práve oni.

Vtom otázka z pléna. A čo tie dnešné pipenky, ktoré sa ráno cestou do školy sťažujú jedna druhej, že akú dnes oni majú strašnú depku.

Odborníčka sa usmeje. „Nie, oni vôbec netušia, čo depresia naozaj je, ale je to teraz moderné, mať depku.“ V tej chvíli mi to celé docvakne.

Domov sa vraciam unavená, ale akási spokojnejšia a usmievam sa. Dnes som pochopila, ako je mi dobre a každé ráno odvtedy vstávam s tým, že si túto skutočnosť pripomínam.

O pár dní sa dozvedám, že „právo na depku“ výsostne získala ďalšia z mojich známych. Primladá, ale so silou leva sa pustila do boja s chorobou. Bojuje a usmieva sa.

Mne do smiechu akosi nie je, asi nie som taká silná ako ona a tak som len smutná. Iba smutná...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín