Koncom novembra usporiadali činorodí organizátori zo Zápasníckeho klubu Vihorlat v Snine v spolupráci s obcou Belá nad Cirochou dvanásty ročník Memoriálu Andreja Buríka v zápasení mládežníckych kategórií z celého Slovenska. Meno zápasníckého šampióna Andreja Buríka je pre staršie ročníky známou a nezabudnuteľnou osobnosťou športu v hornom Zemplíne, na Slovensku i v bývalom Československu. Vedia však mladí ľudia, o akého významného športovca ide? Pokúsime sa ho v skrátenej podobe predstaviť.
V ranej mladosti Andrej nemal na šport ani pomyslenia. V Belej sa ešte súkromne hospodárilo na pozemkoch, otec vlastnil tri a pol hektára zeme, nejaký ten lesný porast, a tak sa museli obracať po celý rok, aby bola poživeň pre domácnosť, pre dobytok a hydinu, aby bolo všetko obriadené ako sa patrí, lebo gazdovi sa nič neodpúšťalo, keď pochybil.
Každý hodpodár sa bál len dvoch vecí - nežičlivého počasia a zlých jazykov ľudí. Andrej bol otcovi oporou. Obaja veľkí siláci, zdatní chlapi si poradili aj s takým obrovským návalom prác. Robili od vidím do nevidím. Kdeže šport!
Andrej poslúchal otca, ktorý sa vyznal vlastne vo všetkom okolo gazdovstva, priúčal sa, oral, sial, žal, zvážal do stodoly, mlátil zrno a dával do sýpky, kŕmil statok, rúbal v hore stromy, kálal ich na siahovice, s koníkmi vozil do dvora …
Prvý príbeh
A ozaj! Vozil. K tomu sa viaže prvá známa príhoda o statných mužoch Buríkovcoch.
Kedysi na začiatku šesťdesiatych rokov viezli koňmo otec a syn plne naložený voz siahovíc z hory domov. Už na samom okraji lesa nabehlo jedno koleso na veľký kameň a zlomilo sa.
Dvaja Andrejovia mali problém. Hútali, hútali, ale nič nevymysleli. Riešením bolo, aby siahovice z voza poskladali, išli po náhradné koleso, ktoré viselo na zrube stodoly, vrátili sa, koleso vymenili, voz znovu naložili a pokračovali v ceste domov.
To mal byť ten jednoduchší scenár. Skutočnosť bola oveľa zložitejšia. Zľava od cesty bola strmá roklina, vprávo príkra buková stráň. Skladať sa nedalo.
Mladý Andrej zrazu oslovil otca: „Ja nadvihnem voz, vy ho podložíte siahovicou, aby sa neskotúľal do 'debry' a zložíme zlomené koleso“. Tak aj urobili. Chýr o Andrejovej nezvyčajnej sile sa rozniesol rýchlosťou blesku po dedine i jej okolí.
Drina na tréningoch a prvé tituly
Z Belej do Sniny kameňom dohodíš. Keď sa v zápasníckom klube Vihorlat dozvedeli o Andrejovi, hneď ho aj prehovorili na šport. Dostal robotu v strojárskom podniku, otec veľmi neprotestoval. Po robote boli tréningy.
Andrej rýchlo pochopil, že je to drina, horšia od tej na grunte alebo v hore. Po každom tréningu, ako to neskôr prezradil, ho bolel celý človek. Ale vydržal.
Písal sa rok 1966. Prišli prvé výhry na žinenke v súťaži družstiev. Už o necelé tri roky sa presadil aj individuálne. Prvýkrát majstrom Československa v hmotnostnej kategórii nad 100 kilogramov sa stal v roku 1969 v Košiciach. O rok mu majstrovskú zlatú medailu zavesili na krk znovu v Bratislave. Presadil sa aj na medzinárodných turnajoch, reprezentoval Československo.
V ďalšom roku (1971) mu vedno s československým majstrom z roku 1970 Františkom Kováčom (zápasil do 57 kg) udelili ako prvým športovcom z okresu Humenné titul Majster športu.
Druhý príbeh
„Do Belej zavítal začiatkom 70. rokov cirkus z Moravy. Pod jeho šapitó prišli skoro všetci z obce. V polovici programu vyhlásili uvádzači atrakciu. Zápas s kanadským medveďom grizzlym. A sľubovali bohatú odmenu tomu, kto ho zloží na zem. Vyzývali, vyzývali, ale nikto sa nemal k činu. Aj sa začali posmievať miestnym, že nie je v obci statný muž, ktorý sa nebojí. Diváci však začali stále viac skandovať 'Andrej, Andrej!', ale silák zostával prikvačený k stoličke."
Otcovi šepkal, že sa hanbí.
"To otca napálilo a povedal mu: 'Ak sa ty bojíš, pôjdem ja. Hanba na dedine nesmie zostať'. A tak sa rád – nerád vtedy už dvojnásobný majster Československa v najťažšej hmotnosti zdvihol a postavil zoči–voči medvediskovi. Šikovne mu strčil ruku pod prednú labu, v okamihu tiež podrazil zadné nohy a grizzly sa už váľal v prachu. Ale zviera nebolo zvyknuté na porážky, rýchlo vstalo a zaútočilo na protivníka. Ktovie, ako by sa to napokon skončilo, keby inšpicienti cirkusu rýchlo nezakročili. Andrej si užil slávu pred vlastnými.“
Na olympiádu išli Pražania
V pražskom zápasníckom klube Rudá hvězda vyrástol Andrejovi zdatný súper Oldřich Vlasák. Na majstrovstvách Československa 1972 v Prievidzi sa po tuhom, vyrovnanom boji vo finále musel s ním rozdeliť o titul.
Čo bolo horšie, do prípravy na Olympijské hry do Mníchova síce zaradili oboch, ale prednosť dal český reprezentačný tréner Čechovi. Andrej bol sklamaný, ale zároveň sa zaprisahal, že o štyri roky do Montrealu už pôjde on. V roku 1974 sa stal v Prievidzi opäť majstrom Československa.
K viacerým majstrovským titulom Slovenska vo voľnom štýle pridal triumf v gréckorímskom zápase. Na majstrovstvách Európy štartoval trikrát, na majstrovstvách sveta raz.
V najťažšej hmotnostnej kategórii vystriedal v RH Praha Vlasáka mladý borec Petr Drozda. Ten aj získal na šampionáte ČSSR v Košiciach prvenstvo. Andrej bol druhý. O rok v Bratislave mu porážku vrátil a majstrom sa stal Beľan. Pražský tréner reprezentácie však znovu rozhodol, že na OH do Montrealu pôjde Drozda. Sen o olympiáde sa Andrejovi nadobro rozplynul.
Príbehy na žiadosť Papínčanov
Na vyhlasovaní najlepších športovcov bývalého veľkého Humenského okresu začiatkom roku 1977 za predošlý rok v kultúrnom dome v Papíne bol Andrej Burík stredobodom pozornosti.
V ankete čitateľov okresných novín už po tretíkrát za sebou suverénne vyhral. Všetci síce dobre vedeli, že Andrej je nadmieru pokojný človek, málovravný introvert, z ktorého vyžarovala pokora a láskavosť, ale prítomní práve tak, ako vtedy rodáci v cirkuse, nedali dovtedy pokoj, kým sa šampión nerozhovoril.
Z tohto času, spred takmer 40 rokov pochádzajú aj všetky tri príbehy, ktoré v tejto črte o Andrejovi Buríkovi uvádzame.
Tretí príbeh
„Boli sme s Jankom Michalčinom ako československí reprezentanti na jednom turnaji v Štokholme. Keď sme mali chvíľu čas, išli sme sa prejsť po meste, nazrieť do nejakých obchodov. Zrazu v jednej takej nenápadnej uličke sme zastali pred výkladom s odevami. Povedal som Jankovi, že mám peniaze a chcel by som si kúpiť oblek. Ale ako nakupovať v obchode, keď sme nevedeli po švédsky, ani po anglicky, ani inak, len po 'béľensky'? Janko však povedal 'poďme, uvidíme'. Tak sme išli. Janko vpredu, maličký, vychudnutý, vážil tak 45 kíl, ja za ním vysoký, zdatný, takmer 130-kilový a o desať rokov starší."
A viete, čo mi ten beťár vyviedol?
"Rovno sa opýtal naším dialektom predavača 'ňemace tu pre mojoho syna dajaký anzug?'. Muž za pultom si nás oboch premeral od hlavy po päty a odišiel do skladu. O chvíľu sa vrátil s krásnym tesilovým oblekom, takým tmavomodrým s jemnými čiernymi pásikmi, no čo povedať, na tú dobu supermoderným. Vyskúšal som ho, sadol mi. Vyplatil som teda za tovar, predavač mi ho krásne zabalil. Ked sme boli pri dverách, nedalo mi, opýtal som sa Janka, ako to, že mu ten predávač rozumel, čo chce. Šťuplý Michalčin iba pokrčil plecami. Spoza pultu sa však ozvalo: 'Čorta by sce kupiľi, keby ja ňebul zo Zalužic'. A tak sme sa ešte v obchode chvíľu zdržali a dozvedeli sa, že Mižo od Mihaľovec emigroval v šesťdesiatom ôsmom a že je mu vo Švédsku dobre, len keby tu nebol taký sám.“
Veľký Andrej s veľkým srdcom
Kariéra Andreja Buríka na žinenke pokračovala aj v ďalších rokoch. Vyhrával turnaje, majstrovské tituly, pomáhal ligovému tímu. Majstrom Československa sa stal ešte aj v roku 1979 v Košiciach. Ďalej nosil na turnajoch dresy so štátnym znakom ČSSR alebo Slovenska. Vedno s ním boli v reprezentácii aj ďalší Sninčania – už spomínaný Ján Michalčin, Ján Židzík i ďalší.
Sninské zápasenie sa aj vďaka nezlomnému bojovníkovi na žinenke, ale skromnému človeku v bežnom živote, dostalo do povedomia širokej verejnosti nielen doma, ale aj v zahraničí. Na Andreja isto ešte dlho spomínal (i na Janka Michalčina) švédsky obchodník zo Zalužíc. I všade inde, kde zanechal veľký muž z Belej nad Cirochou svoje zápasnícke srdce.
Andrej Burík odišiel od nás navždy ešte len 57-ročný v roku 1999. Dodnes tomu nemôžeme uveriť. Keby sa nekonal memoriál na jeho počesť, ani by sme neverili, že už nie je medzi nami.
Vstúpil nám však tak mocne do povedomia, že v spomienkach stále žije. Preto sme napísali …
Memoriál A. Burika
Na 12. ročníku Memoriálu Andreja Buríka v zápasení mládežníckych kategórií vo voľnom štýle sa zišla bohatá medzinárodná účasť.
SNINA. V Mestskej športovej hale v Snine bojovalo 86 mladých zápasníkov z 15 klubov z Poľska, Maďarska, Bieloruska, Litvy, Ukrajiny, Bulharska a Slovenska.
Výsledky – prípravka do 40 kg: 1. Stojanov, Bulharsko, 2. Bazso, Slovensko, 3. Bandurič, ZK Vihorlat Snina.
Starší žiaci – do 35 kg: 1. Nejčev, Bulharsko, 2. Molnár, Maďarsko, 3. Gunár, Rimavská Sobota; do 38 kg: 1. Stojanov, Bulharsko, 2. Bobrík, ZK Vihorlat, 3. Gaál, Dunajská Streda; do 44 kg: 1. Bendiks, Litva, 2. Závacký, Košice, 3. Bonev, Bulharsko; do 54 kg: 1. Babuškin, Litva, 2. Darabos, Maďarsko, 3. Valanec, Nitra.
Kadeti - do 42 kg: 1. Kravčenko, Ukrajina, 2. Vorobjev, Bulharsko, 3. Staroň, ZK Vihorlat; do 46 kg: 1. Kojko, Bulharsko, 2. Marčenko, 3. Michnyuk, obaja Ukrajina; do 50 kg: 1. Jarmolčik, Bulharsko, 2. Brzezinski, Poľsko, 3. Kvetko, Slovensko; do 54 kg: 1. Gerasimenko, Bulharsko, 2. Evsenko, Ukrajina, 3. Skrzynski, Poľsko; do 58 kg: 1. Borogan, Ukrajina, 2. Chomanič, ZK Vihorlat - Slovensko, 3. Georgiev, Bulharsko; do 63 kg: 1. Kocir, Ukrajina, 2. Michalev, Bulharsko, 3. Dodo, Maďarsko; do 69 kg: 1. Tasim, Bulharsko, 2. Samusonoks , Litva, 3. Bednárik, Slovensko; do 76 kg: 1. Novikov, Litva, 2. Želazkov, Bulharsko, 3. Oross, Slovensko; do 85 kg: 1. Odomhitis, 2. Timinskas, obaja Litva, 3. M. Pecha, Slovensko; do 100 kg: 1. Choluj, Poľsko, 2. Pecha, Slovensko, 3. Novák, Slovensko.
Poradie družstiev: 1. Slovensko 65 bodov, 2. Bulharsko 54 bodov, 3. Litva 40 bodov.
Pavel Andraščík
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
