Čakáreň pred ambulanciou na gynekologicko-pôrodníckom oddelení humenskej nemocnice zdobí už pár dní plastika Radovana Rujaka, amatérskeho rezbára z Chlmca s názvom Úcta k ženám. Dopĺňa ju druhá, menšia s hlbokou myšlienkou, ktorá všetkým budúcim matkám uvažujúcim nad interupciou šepká hlasom ich nenarodeného dieťaťa: „Som tu a som len tvoj.“
HUMENNÉ. Rado Rujak sa rezbárstvu venuje amatérsky a tvrdí, že sa má ešte veľa čo učiť. Aj napriek tomu však nazbieral odvahu prezentovať svoje dielo verejne a jednému z oddelení humenskej nemocnice venoval dve svoje plastiky.
Pripravuje aj ďalšie. Najväčším zadosťučinením je pre neho totiž pocit, že urobia radosť pacientom, ktorí tu prichádzajú v radostných i ťažkých chvíľach. Ako prvú totiž obdaroval pôrodnicu.
Je vyučený kuchár a hoci vždy túžil byť muzikantom, s gitarou sa celkom nerozlúčil, ale rovnako často berie do ruky aj pílu, dláto, kladivo...
A pod jeho rukami sa rodia drevené plastiky. Dve z nich nedávno venoval gynekologicko-pôrodníckemu oddeleniu humenskej nemocnice.
„Mám 43 rokov, narodil som sa dva dni po Vianociach, bol to tažký pôrod a mama len tak–tak že prežila. Možno už tam niekde sa zrodila moja úcta k žene a materstvu ako takému, ale aj obrovská vďaka, že to napokon tak dopadlo a pokora, pokora pred životom ako takým. Som kresťansky založený a pri mojej tvorbe počúvam väčšinou Rádio Lumen. Práve tam sa v lete dosť propagoval národný Pochod za život a myšlienka bola na svete,“ spomína Rado na to, ako a kedy sa rozhodol, že ďalšia plastika nebude medveď, orol ani trpaslík, ale že svojou tvorbou vzdá hold žene-matke a nenechá si ju len pre seba.
Krídla anjela to už nie sú
Napokon sa pôvodný plán trochu zmenil a náhoda chcela, že z jednej plastiky boli razom dve.
„Asi to tak malo byť, osud to tak chcel. Pri tej prvej, väčšej, ktorú som nazval jednoducho, ale výstižne Úcta k žene, mali byť krídla anjela, ale prelomili sa, tak som improvizoval. Dnes sú na nej znázornené matky s dieťaťom v naručí v rôznych farbách. To je symbol toho, že mama je mama, najdôležitejšia a najmilovanejšia v každej krajine, na celom svete, bez rozdielu rasy, či akejkoľvek inej príslušnosti k čomukoľvek,“ vysvetľuje autor.
Vždy, keď reže nejaký strom, tak sa mu v duchu poďakuje za to, čo všetko pre nás ľudí za tie roky urobil.
„Keď si uvedomím pri majestátnosti takého 100 rokov starého pňa, že možno ešte môj dedko sa pri ňom ako chlapec hrával, preto aj tá pokora,“ vyznáva sa Rado a vysvetľuje, ako sa začal príbeh druhej plastiky.
„V záhrade sme zrezali starú čerešňu, lebo už nám doslúžila a keď som sa pozrel na ten guz, tak som hneď vedel, čo mi tým chcela príroda povedať. Trochu som ho dotvoril a je to. Soška zobrazuje ženu v dvanástom týždni tehotenstva. Je to také symbolické, aby si ženy, ktoré uvažujú o interupcii pri pohľade na ňu uvedomili, aký vzácny je život, čo sa v nich zrodil.“
Matky sú na svojom mieste
Rado sa vyhral s drevom a potom prišla chvíľa, ktorej sa bál hádam najviac. Mal totiž obavy, či jeho dar na oddelení prijmú. Mal aj záložný plán, ponúkol by ho inde, ale nebolo treba. Dnes už majú obidve dielka svoje miesto na čerstvo vymaľovanej stene čakárne pred ambulanciou.
„Mám doma už dokončenú aj ďalšiu plastiku, ktorú by som chcel ešte venovať na oddelenie dlhodobo chorých do kaplnky, kde si veľakrát chodia chorí, ale aj príbuzní týchto chorých vyprosiť u našej Matky Božej milosť a tam nájdu aspoň nádej,“ prezrádza najbližšie plány Rado.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
