Človek je mladý a krásny a okrem „zajtrajšej“ písomky nemá problém.

I preto je na stužkových a maturitných dozvukoch toľko plaču a žiaľu. Tu vznikajú priateľstvá, ale i lásky na celý život, tu sa položia základy toho, čo sa maturitou začne budovať.

Zo strednej školy sa odchádza ťažko. Do života, do reality často oveľa reálnejšej, ako boli doterajšie predstavy mladého človeka. Nie všetci na strednú spomínajú s láskou, ale ak ich už neteší, ako im školské časy plynuli, tešia sa aspoň z toho, že už uplynuli, do nenávratna. A zostali len spomienky.

Všetci sme niekde chodili, všetci máme v nejakej lavici vyryté symbolické „srdiečko“ a na stene niektorej z chodieb ešte visí naše tablo. Je úplne jedno, či sme patrili medzi elitu, tých, čo vedeli a chceli, ale vo „VIP klube“ ich nechceli alebo tých, čo ani nechceli, učiť sa, vzdelávať, vedieť...

Chceli len niekde prebudnúť povinnú školskú dochádzku. Aj tu platí to, čo vo všetkých sférach života. Zlé prebolí, na nepríjemné sa zabudne a spomína sa už len s úsmevom. Zväčša na triednych pomaturitných stretávkach, ale bývajú aj iné príležitosti.

Napríklad výročia založenia a fungovania našich škôl. Presne pred týždňom si takto už 140 rokov svojej existencie pripomenula jedna z tých humenských.

A oslava to bola, veruže, parádna. Nie preto, že program na slávnostnej akadémii bol pompézny. Nie preto, že hostí vítali budúci maturanti a maturantky ako vystrihnutí z módnych časopisov. Nie preto, že žiaci o svojej jubilujúcej škole nakrútili dokonca film. A ani nie preto, že na recepcii bolo čo jesť a piť ešte dlho po jej začiatku.

Parádne to bolo preto, lebo to bolo naozaj o škole a o tých, čo jej dávajú dušu, o žiakoch. Terajších i bývalých.

Nechýbali samozrejme ani tí, čo sa tu museli objaviť tak trochu povinne, ale prišli aj takí, ktorí už nie sú spoločensky aktívni, ale svojho času boli so školou nejakým spôsobom spätí a tí, čo nemajú zabúdať, nezabudli ani na nich.

Prišiel aj bývalý riaditeľ a učitelia, ale predovšetkým absolventi. Nielen tí úspešní, významní, uznávaní, ktorými sa každá škola veľmi rada chváli. Naozaj netuším, podľa akého kľúča boli pozývaní, alebo či prišli len tak, lebo si chceli zaspomínať, ale jedno je jasné.

Pre každého sa našlo miesto na sedenie v sále a neskôr aj na recepcii... tanier, pohár, vidlička. Všetci tu boli za hostí a predsa všetci doma.

Aj moja škola mala pred časom výročie, zďaleka nie také významné, ale tiež si ho slávnostne pripomenula, videla som fotoreport niekde na internete.

Škoda, že som o tom nevedela skôr, určite by som si našla čas a išla si zaspomínať. Hádam by sa tam pre mňa jedna stolička ešte našla.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín