Na klavíri hrá od útleho detstva, pred tromi rokmi ukončila doktorandské štúdium na Akadémii umení. V škole mala šťastie na špičkové pedagogičky, ktoré ju naučili vnímať hudbu do hĺbky, hľadať a nachádzať v klavírnom tóne nespočetné množstvo zvukových farieb. Pracovné pobyty v Litve, Česku, Poľsku i Švajčiarsku ju utvrdili v tom, že všade dobre, doma najlepšie. Rada si zatancuje latinskoamerické tance, zapláva si a nevynechá ani saunu. Žiadne špeciálne plány si nerobí, váži si svoju prácu a cení si „obyčajné“ veci: zdravie, šťastie, rodinu, priateľov.
Ako si spomínate na svoje hráčske začiatky?
Hudbou, a nielen klavírnou, som bola obklopená už od útleho detstva, keďže veľká časť mojej rodiny je tiež hudobne zameraná. Odmalička som počúvala starého otca, ktorý bol síce samouk, ale s veľkým oduševnením hrával len tak pre radosť na husliach v obývačke veselé aj smutné melódie. Vždy vytiahol husle z puzdra len tak, bez zjavnej príčiny a razom bolo u nás veselo. Moje prvé kontakty s hudbou však prebiehali na staršom pianíne, ktoré patrilo mojej mamke, tiež klaviristke. Bola mojím prvým klavírnym vzorom. Práve ona ma už od šiestich rokov brávala so sebou na hodiny klavíra do Základnej umeleckej školy do Strážskeho, kde dodnes pôsobí ako učiteľka klavíra. Ja som však navštevovala hodiny klavíra celých osem rokov u pani učiteľky Anny Staškovej, pretože mamka chcela, aby som klavír brala vážne, čo by v prípade, že by ma učila ona sama, bolo asi ťažšie, keďže by vlastná mama v úlohe učiteľky u mňa ako dieťaťa príliš veľkú autoritu a rešpekt nemala. S mamou sme doma precvičovali všetky skladby. Dodnes si pamätám na každodenný ranný rituál, keď som vždy ráno ešte pred odchodom do školy, od siedmej do pol ôsmej cvičila, z čoho možno nemali vždy najväčšiu radosť susedia v bytovke. Na pár rokov som popri klavíri podľahla aj čaru flauty, ktorú ma učil môj ujo. Úprimne však musím priznať, že aj ja som mala v detských časoch obdobia, kedy sa mi nie vždy chcelo sedieť za klavírom a cvičiť. Mamka sa ma vtedy snažila vždy trochu „usmerniť“, za čo som jej dnes vlastne vďačná. A tak, aj keď som okrem školských povinností mala aj hudobné, stále som mala dosť času na hru a zábavu so spolužiakmi a susedmi. Moje detstvo prežité v Humennom považujem za najkrajšie a najšťastnejšie, aké som mohla mať!
Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie, že hudba bude vaším chlebíkom i koníčkom? Čo to pre vás znamenalo?
Keď nadišla doba rozhodnúť sa kam na strednú školu, nebolo veľmi o čom premýšľať. Vyhralo konzervatórium v Košiciach, kde ma prijali po ôsmom ročníku základnej školy. Dostala som sa do triedy vynikajúcej pani profesorky Ludmily Kojanovej, ktorá učila aj moju mamku. U pani profesorky som študovala celých 6 rokov, keď som najprv zmaturovala a potom som ukončila 6-ročné štúdium absolutóriom. Pani profesorka ma zasvätila do tajov klavírneho umenia a ja som v tých časoch už vedela, že klavír ma bude sprevádzať celý život. Pod jej vedením som sa v prvom ročníku zúčastnila aj medzinárodnej klavírnej súťaže, kde som sa dostala do prvej desiatky, čo bol pre mňa úspech a inšpirácia pokračovať s radosťou ďalej. Mala som šťastie, že ma učila práve pani profesorka Kojanová. Atmosféra košického konzervatória bola vždy perfektná a pre mňa nezabudnuteľná a neopakovateľná. Život na internáte so spolužiačkami – klaviristkami bol skvelý, nikdy nezabudnem na ranné vstávanie o piatej a na to, ako sme už od šiestej ráno postávali pred vrátnicou konzervatória, aby sa nám ušla nejaká voľná trieda s klavírom na cvičenie. Kto prišiel neskôr, mal smolu. Ale samozrejme, popri dennom cvičení na klavíri sme si vždy vedeli nájsť čas aj na oddych pri kávičke, či koláčiku na krásnom košickom námestí a spoločné potulky mestom sa striedali s potulkami v dielach Chopina, Beethovena a ďalších velikánov hudby.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
