Mária Mišková: Prácu s tvorivými ľuďmi beriem ako dar

Štyri desaťročia pracovala v osvetovom stredisku v Humennom ako metodička na úseku výtvarníctva, fotografie a filmu.

Vyštudovala propagačnú grafiku na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach a teóriu a riadenie v kultúre na Univerzite Komenského v Bratislave. Zorganizovala vyše 400 výstav, autorsky a kurátorsky sa podpísala pod desiatky úspešných projektov. MÁRIA MIŠKOVÁ je presvedčená o tom, že úloha regionálnej kultúry je objavovať a rozvíjať talenty ukryté v miestnych ľuďoch a stmeľovať všetkých bez rozdielu. Zaujíma ju regionálna história. Umenie a kultúru vyniesla z výstavných sál do ulíc, na most, do krčmy, sýpky, vodného mlyna i obesrvatória. V roku 2004 Národné osvetové centrum ocenilo jej prínos v oblasti neprofesiálneho umenia na Slovensku i v zahraničí medailou Daniela Gabriela Licharda. Na sklonku svojho pracovného pôsobenia má ešte plány.

Osveta sa toto leto zlúčila s múzeom. Sťahujete sa do nových priestorov. Beriete si so sebou celý archív. S akými pocitmi?

Naplnila som 7 vriec archívnymi materiálmi. Ešte stále ich nedokážem naplno otvoriť, lebo každé podujatie mnou bytostne prechádza. Sú to štyri dekády, ktoré som prežila na jednom pracovisku a aj keď fungovalo pod rôznymi názvami, práca nebola stereotypná a monotónna. Tak, ako som aj ja dospievala, jednotlivé dekády niesli pečať rôzneho zamerania. Všetka moja činnosť bola spätá s ľuďmi. Bez vzájomných vzťahov by to nešlo. Išlo o permanentný proces objavovania zaujímavých tvorivých zručností a hodnôt v živote ľudí. Napĺňalo ma to. Je to nevyčerpateľná studnica. Čudovali by ste sa, koľko tvorivého potenciálu v našich ľuďoch je. Sú hodnotní nielen pre umelecké aktivity, ale aj osobnostne, ľudsky. Prácu s nimi beriem ako dar a teší ma, že som bola spolutvorcom pri kreaovaní ich ambícií. Snažím sa dať do svojej práce to najlepšie, čo vo mne je a mať z toho dobrý pocit.

Viackrát ste sa vyjadrili, že regionálna kultúra je dôležitá. Prečo?

Vytvára podhubie pre rast osobností. Často ide o prácu v skrytosti, hodnotný výsledok je zvyčajne plodom dlhodobého snaženia ľudí a našej spolupráce. Regionálna kultúra je vlastne identifikačný znak určitého regiónu, komunity, krajiny so svojimi jedinečnými špecifikami.

Ako si spomínate na svoje začiatky?

Osvetové stredisko nemalo do roku 1990 vlastnú budovu, oddelenie záujmovo – umeleckej činnosti sídlilo v dvojizbovom byte. A mnohé podujatia boli v iných kultúrnych inštitúciách. V roku 1975 v okrese vôbec neexistovala výstavná činnosť, alebo iba sporadicky a veľmi ojedinele. Fotografia sa vôbec nevnímala ako tvorivý produkt či samostatný vizuálny prejav, hodný vystavovania. Film mal zázemie v Závodnom klube ROH Chemlon, kde bolo od roku 1974 amatérske filmové štúdio. Do roku 1990, keď zaniklo, prinieslo veľa zaujímavých dokumentov, reportáží nielen z podujatí podniku, ale z celého okresu. Vznikol tu dokonca hraný, aj animovaný film. Podarilo sa z veľkej kolekcie zachrániť malú časť produkcie. Tú, ktorá vznikala pri dokumentácii presídľovania a výstavby vodnej nádrže v Starine.

Najvýznamnejší projekt boli dokumenty o Starine...

Projekt sa dostal do knihy Dejín slovenskej fotografie, neskôr v roku 2007 bola v SNG v Bratislave výstava, ktorej súčasťou bola aj rovnomenná kniha Stratený čas / Slovensko v rokoch 1969 - 1989 v dokumentárnej fotografii. Celá jedna pasáž je venovaná dokumentácii presídľovania obyvateľov zátopovej oblasti a budovaniu vodnej nádrže v Starine. Vznikli tam tri filmy: Oj Starina, Stav a Hniezdo pre vodu. Na projekte sa stretávali filmári, fotografi a výtvarníci. Chodievali sme tam sedem – osem rokov. A okrem regionálnych a slovenských tvorcov prichádzali aj autori z Čiech, Maďarska, NDR. Projekt vznikal spontánne. Ukončovali sme trojročné diaľkové školenie fotografie. Bolo nám ľúto rozísť sa, tak sme štvrtý ročník venovali subjektívnej dokumentácii prostredia nabitého emóciami. Pracovali sme v cykloch. Nešlo nám o etnografický výskum, ale o zachytenie emočnej stránky vysídľovania, ktoré najmä staršia generácia znášala veľmi ťažko. Najvernejší téme ostali vtedy 17-roční gymnazisti Jozef Ondzik a Tomáš Leňo, ktorí sa do týchto miest sporadicky vracali tridsať rokov. Zavŕšenie bola kniha fotografií Rusíni (2012). Ďalší osobnostný prínos hodným samostatnej knihy je projekt Jozefa Lauruského Svedectvo spod Pľaše, ktorý sa venuje rodnej obci Ruské. Pred mesiacom sme tam urobili medzinárodný fotografický plenér a teraz vyhodnocujeme jeho výsledky. Je fascinujúce vidieť a vedieť, že napriek tomu, že tieto miesta už dávno nie sú obývané, ľudia sa tam stretávajú. Naposledy to bola mariánska duchovná slávnosť, ktorá sa stala aj našou témou zobrazovania.