Výstava o humenskej knižnici mapuje 90 rokov jej existencie

Výstava fotografií Knižnica v čase 1924-2014 je v priestore Vihorlatskej knižnice.

Výstava fotografií Knižnica v čase 1924-2014 je v priestore Vihorlatskej knižnice, na poschodí, inštalovaná už nejaký ten mesiac. Pripomína súčasníkom i pamätníkom rok po roku, krok po kroku doterajších 9 desaťročí jej existencie.

HUMENNÉ. Aby sme pri tejto príležitosti získali komplexný a ucelený obraz o histórii tejto neodmysliteľnej súčasti humenského kultúrneho i spoločenského života, zalistovali sme v publikácii autora Michala Rebyho, bývalého riaditeľa v rokoch 1990 – 2002, vydanej k skoršiemu výročiu knižnice.

Knižnice tu boli, Vihorlatská nemá predchodkyňu

Spletité otázky okolo historických knižníc majúcich vzťah ku kaštieľu v Humennom ostávajú zväčša bez odpovede.

Z knižnice humenských zemepánov sa zachovalo len 367 zväzkov. Knižnicu dobudovali poslední majitelia kaštieľa - Andrássyovci, predstavovala desaťtisíce zväzkov a bola známa po celej strednej Európe.

Podľa Uhorskej štatistiky z rokov 1912 - 1913 mala len súkromná knižnica grófa Andrássyho v roku 1885 celkom 6 020 zväzkov. Jej fondy boli čiastočne zničené pri požiari kaštieľa v roku 1946 a čiastočne popresúvané do iných knižníc.

V historických dokumentoch sa už v roku 1893 spomína spolok Humenský katolícky čitateľský kruh, neskôr Humenská ľudová knižnica, spolok Humenský meštiansky kruh, knižnica Rabínskeho úradu, Gymnázia, Ruského gymnázia, či Štátnej vyššej obchodnej školy.

Ani jedna z nich však nie je priamou predchodkyňou doteraz jedinej verejnej knižnice v Humennom, najprv mestskej, neskôr okresnej ľudovej, potom okresnej a v súčasnosti Vihorlatskej knižnice.

Začalo sa to v roku 1924

Prvá verejná knižnica v Humennom bola zriadená v roku 1924 ako mestská knižnica. Pri svojom založení mala asi 450 zväzkov beletrie a 50 zväzkov odbornej literatúry.

Prvým knihovníkom bol riaditeľ Meštianskej školy Karel Pírek, ktorý počas svojho pôsobenia knižnicu rozšíril a spopularizoval medzi občanmi.

Tá sa síce v nasledujúcich rokoch rozrastala, čo do počtu zväzkov, ale čitatelia ju využívali málo. Jednou z príčin slabej návštevnosti bolo jej nevhodné umiestnenie v malej, tmavej a vlhkej miestnosti starého mestského domu.

Vojna ju pochovala, začína sa odznova

Pred II. svetovou vojnou mala knižnica už vyše 4 000 zväzkov kníh, no počas vojny bola úplne zničená.

V rokoch 1945 - 1946 občania mesta preto uskutočnili zbierku kníh pre knižnicu a nazbierali ich 502.

Tento počin bol o to cennejší, že to bol vlastne dar pre ich potomkov. V tom čase bola knižnica umiestnená na strážnici miestnej polície.

Ďalšie sťahovanie a nová čitáreň

Zvlášť významným z hľadiska budovania knižnice ako kultúrnej a vzdelávacej inštitúcie podieľajúcej sa na rozvoji mesta bol rok 1948.

V tomto roku sa knižnica presťahovala do dvoch prenajatých miestností rodinného domu pani Szekerákovej na Štefánikovej ulici č. 635. V nových priestoroch knižnice bola zriadená čitáreň.

Otvorená bola denne a čitatelia si v nej mohli vybrať z 20 časopisov.

V roku 1950 mala knižnica 1 628 zväzkov literatúry, zapísaných 476 čitateľov a evidovaných 1 460 výpožičiek.

Andrej Šimon bol priekopník

Z mestskej knižnice (v tom čase mala názov „obecná“) vznikla okresná ľudová knižnica a v roku 1951 získala aj prvú profesionálnu knihovníčku Zinaidu Putišovú.

Knižný fond bol málopočetný a zvlášť málo bolo náučnej literatúry. Priestory knižnice a jej materiálne vybavenie už nevyhovovali. Knižnica mala nízku návštevnosť. V rokoch 1951 až 1953 sa tu v krátkych časových úsekoch vystriedalo až 5 vedúcich (riaditeľov).

Obrat k lepšiemu nastal v roku 1953, keď si na riaditeľskú stoličku sadol Andrej Šimon, ktorý v tejto funkcii zotrval vyše 20 rokov. Jeho prínos pri rozvoji knižničných služieb je mimoriadne významný a to zvlášť pri koncepcii a realizácii budovania a zloženia knižničného fondu.

Postupne zabezpečil dôkladné spracovanie knižničného fondu knižnice podľa pravidiel knižničnej techniky, ako aj vybudovanie katalógov knižnice „od nuly“.

Zaviedol tiež abecedné stavanie kníh vo voľnom výbere podľa kategorizačných znakov (autorský znak zložený z dvoch písmen a dvoch číslic tvorený podľa tabuliek, ktoré zostavil americký knihovník Charles Ammi Cutter). Tento systém stavania fondov sa v knižnici používal do roku 2006.

Vzmáha sa a znova sťahuje

V roku 1956 dostala knižnica nové priestory na námestí po Štátnej banke so 4 miestnosťami na prízemí a s úžitkovou plochou 128 m2.

Po generálnej oprave pridelených priestorov bolo zriadené oddelenie pre dospelých, oddelenie pre deti a mládež a samostatná čitáreň. Čitatelia si priestory pochvaľovali a knižnica sa stávala čoraz vyhľadávanejšou.

V roku 1960 už mala 12 875 zväzkov literatúry, 1 623 čitateľov a 31 368 výpožičiek. Vznikali nové oddelenia, začali sa budovať kartotéky významných osobností mesta a okresu i samotných miest a obcí okresu.

V 1969 sa knižnica presťahovala do kaštieľa. Podmienky tam boli katastrofálne. Zima, vlhko, tma. Prvá žiadosť o výstavbu novej účelovej budovy pre okresnú knižnicu bola predložená 19. mája 1970.

Nová budova, žiadna sláva

Do novej účelovo postavenej budovy na Sídlisku III v časti Centrum bola knižnica presťahovaná počas leta 1980, no realita bola príliš veľkým sklamaním.

Budova síce mala úžitkovú plochu úctyhodných 1 776 m2, nebola však úplne dokončená, nekúrilo sa v nej, pretekala aj rovná strecha, z plášťa budovy sa vplyvom striedania teplôt uvoľňovali a vypadávali azbestocementové dosky.

Počiatočnú slabú návštevnosť čitateľov okrem vzdialenosti od centra mesta spôsobovali aj ďalšie okolnosti.

Budova knižnice bola odovzdaná ako prvá z komplexu budov úplne na konci staveniska, neviedol k nej chodník, len stále zablatená cesta. Toto trvalo 2 roky.

Viac byrokracie ako čítania

Deväťdesiate roky sa niesli v znamení delimitácie, nedostatku financií i postupným presunom z oblasti kultúrno-osvetovej do oblasti vzdelávacej a informačnej s prioritou poskytovania výpožičných a informačných služieb, vznikom intendantúr, územno-správnou reorganizáciou i znovunavrátením právnej subjektivity.

Začínali sa ale aj lepšie časy. Do nového milénia vstúpila knižnica v dobrej kondícii.

Vlci a internet

Otvára sa „Vlčia knižnica“ zriadená na základe úspešnosti spoločného projektu s Lesoochranárskym zoskupením VLK Východné Karpaty a jej poslaním je prispievať k ekologickej výchove návštevníkov knižnice.

Internet je už sprístupnený aj pre čitateľov knižnice. Možnosti výpožičiek a iných služieb sa rozširujú.

V 2009 sú z obvodového plášťa odstránené azbestové platne.

V tom istom roku nastupuje do funkcie riaditeľky po Tomášovi Leňovi a krátko vedením poverenej Helene Šramovej, Mária Daňová, ktorá Vihorlatskej knižnici šéfuje doteraz.