K písaniu glosy si sadám vždy až ku sklonku týždňa. Čakám, čo ma osloví natoľko, aby malo zmysel o tom vôbec písať, lebo niekedy sa píše aj o úplných zbytočnostiach a pointa nám, bohužiaľ, uniká.
Aj teraz som čakala. V meste skapal pes. Nič sa nedeje, ale vždy lepšie, akoby sa malo diať niečo zlé. Našťastie, tento týždeň nemusím písať o žiadnych tragédiách, ktorých obete poznáme, žili medzi nami.
V uplynulých dňoch rezonovala v spoločnosti iná téma: Jozef odpojil dýchací prístroj svojmu synovi Dominikovi. Strašné! Obvinenie z vraždy! Otca zadržali, lebo je podozrenie, že by mohol naďalej páchať trestnú činnosť!!! Hrozí mu 25 rokov v base!!!
Chvíľami sa zamýšľam, či šibe mne alebo tomuto štátu, či bol trvale a od narodenia postihnutý nebohý chlapec alebo spoločnosť, do ktorej sa narodil a ktorú si nikdy naplno nestihol vychutnať.
Otec sa o chlapca 24 rokov... opakujem pre tých, čo nemôžu vydržať 2 hodiny so svojimi neposednými vnúčatami, alebo sa im zdá pár dní, kým dožijú ich starí rodičia, ako večnosť... 24 rokov príkladne staral a potom prišiel skrat... možno sekunda, dve...
Keď odviezli jeho ženu na psychiatriu a on si povedal: Dosť! Je toto vrah? Je toto človek nebezpečný pre spoločnosť? Asociál, ktorého by sme sa mali báť? Kde sú tí, čo odpájajú „dýchací prístroj“ nám, obyčajným ľuďom tým, že nám deň po dni klesá životná úroveň?
Že sa nás snažia opiť rožkom ekonomických reforiem, na ktoré nakoniec tak či tak len doplatíme? Že nám berú aj tú mizernú prácu, ktorú máme, aby si oni napchávali vrecká ešte viac ako doteraz?
Koľkým z nás už odpojil dýchací prístroj partner, v ktorého lásku sme verili a zrazu len vzduchoprázdno...
Všetci títo politici, ekonómovia, zamestnávatelia alebo len obyčajní partneri, manželky a manželia a možno aj nevďačné deti, do ktorých sme vkladali všetky svoje životné nádeje, nám zobrali vietor z plachiet, priviedli na úplné dno, privodili pocit, že niet cesty ďalej a, bohužiaľ, už ani späť.
Všetci títo ľudia v našich životoch nám spôsobili bolesť. A kto ich súdi?
Jozef však svojmu synovi pomohol! Možno to znie necitlivo, ale je to tak. A pomohol aj sebe, svojej rodine. Nikto z nás, čo sme to nezažili, si to nevie predstaviť a pochybujem, že by si to niekto z nás chcel skúsiť.
Tí, čo to prežili, aj keď sa navonok vyjadrujú diplomaticky, určite chápu. Zbavil vlastné dieťa utrpenia.
V mojich očiach nie je vrah, ako to prezentujú médiá a, bohužiaľ, aj justícia. V mojich očiach je to zúfalý otec aj ďašieho, zdravého dieťaťa, ktoré ho potrebuje, manžel zrejme ešte zúfalejšej matky, ktorý jednoducho zobral osud do vlastných rúk.
Súďme tých, čo konajú zlo, čo podvádzajú naivných, okrádajú neopatrných, vraždia nevinných. Súďme tých, čo zámerne v snahe dosiahnúť vlastný prospech páchajú zločiny, ktorých následky budú splácať ešte aj ďalšie generácie. Nechajme zvíťaziť zdravý rozum a srdce rodiča a netrápme viac muža, ktorého osud potrestal už dávno.
Spamätajme sa a nesúďme nikdy nikoho, kým nemáme tú možnosť prejsť si pár metrov životom v jeho topánkach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
