V železničiarskej rodine zbierajú modely vlakov, pohľadnice aj fotografie

V rodine Bodnárovcov z Ľubiše je každý železničiar. Rodičia i obaja synovia.

Nevesty sľubujú, že koľajniciam sa upíšu ich deti. Všetkých Bodnárovcov bez rozdielu drží vášeň k zbieraniu modelov vagónov, rušňov i áut. Skrátka všetkého, čo má kolesá. V zbierke majú niekoľko desiatok kusov a neustále ju rozširujú.

HUMENNÉ/ĽUBIŠA. Časť svojej zbierky predstavili na nedávnom Dni železnice.

V rodine Bodnárovcov je prvá železničiarka pani Jana. Na dráhach pracuje už 37 rokov, manžel Vincent 24 rokov pôsobí ako dozorca výhybiek. Starší syn Peter je rušňovodič, mladší Pavol elektromontér.

„Deti odmalička chodievali za mamou do depa. Zapáčilo sa im tam. K železnici majú jednoducho vzťah,“ hovorí hlava rodiny Vincent Bodnár.

Všetko, čo má kolesá

Chlapi v rodine zbierajú modely vlakov, rušňov, vozňov.

„Kupovali sme ich deťom odmalička. Od nás, ale aj zo zahraničia, hlavne z Nemecka. Za tridsať rokov sa zbierka postupne rozrástla. Máme modely starých parných rušňov zo začiatku minulého storočia, nákladné i osobné, až po najmodernejšie IC vlaky,“ vysvetľuje.

V zbierke sú aj iné mašiny, ktoré majú kolesá: autobusy, autá, tanky, nákladiaky. „Modely sú pomerne drahé. Jeden rušeň stojí vyše sto eur. Čo ušetríme, ide na zbierku. Aspoň nemáme problém s darčekmi.“

Bodnárovci zbierajú aj pohľadnice a sami robia fotografie vlakov. Dokumentujú tak vývoj na koľajniciach. „V budúcnosti budú spomienky na staré časy vzácne,“ dodáva otec rodiny.

Rušňovodičov potrebujú

Na železničnú dopravu Bodnárovci jednoducho nedajú dopustiť. „Osobná doprava je lacná, spoľahlivá a bezpečná. Progres aj smerom ku komfortu cestujúcich v nej postupuje veľmi rýchlo,“ hovorí Vincet Bodnár.

O to, že by jeho synovia raz prišli o železničiarsky chlieb vinou automatizácie, sa neobáva. „U nás určite nie. Na Slovensku sú trate krátke, majú veľa zákrut, stanice sú nahusto. Tu sa rušne a vlaky bez človeka nezaobídu. Práve naopak, potrebujú ich viac, ako aktuálne majú. Rušňovodičov je málo. Starí odišli do dôchodku a mladí sa nehrnú. Práca je náročná, v sviatok piatok, cez deň i v noci. A stále treba dávať pozor, byť v strehu.“