Útla plavovlasá Humenčanka Vanda Marinčáková spieva od troch rokov. Chodí na spev do zušky, tri roky tancovala v detskom folklórnom súbore a v tomto roku sa chystá pustiť do štúdia hry na akordeóne. Túži po kariére speváčky ľudových piesní. Miluje mamine špagety a otcove francúzske zemiaky, žltú farbu a najlepšie sa cíti v kroji. Na vystúpeniach trému nemáva, spieva pre radosť a je to na nej vidieť. S partiou kamarátov má svoje „zákutia“ a k pravidelným stretávkam patrí spev. Na letnom festivale My sme Humenné si prevzala zlatú tehličku za výbornú reprezentáciu mesta. Hoci ju na pódium vyviedli organizátori ako mladú dámu, žiadne hviezdne maniere sa na ňu nenalepili. Na rozhovor prišla s otcom Martinom Marinčákom, ktorý je dcériným sponzorom, podporovateľom, obdivovateľom i oporou.

M. Marinčák: Vanda spieva od svojich troch rokov. Spievala v detskej, vo vani, kade chodila, tade spievala. Má dar, stačí, že započuje pesničku, ihneď sa „chytí“, rýchlo sa ju naučí. V materskej škole ju hneď podchytila učiteľka Gabriela Rebejová. Tam to všetko začalo. Dali sme ju na spev. Na Základnej škole Laboreckej sa jej ujala učiteľka Mária Ďugošová. Jej vďačíme za rozvoj dcérinho speváckeho talentu. Dala jej veľmi veľa. „Vytiahla“ ju. Spolu s Miroslavom Kerekaničom, ktorý má tiež nos na talenty, jej zabezpečila hudobný sprievod a zapojila ju do regionálnych postupových súťaží Zemplin špiva a Spevy môjho rodu. Po prvýkrát súťažila ako prváčka. V tomto roku obe súťaže vyhrala. Pridalo sa k tomu aj víťazstvo v celoslovenskej speváckej súťaži Slávik Slovenska.

Vanda: Pani učiteľka je ku mne veľmi štedrá. Všetko mi vysvetlí, keď niečomu nerozumiem, smelo sa môžem na to opýtať. Je trpezlivá. Ako hovorí otec, funguje medzi nami muzikantská chémia.

Po kom z rodiny je Vanda muzikálna?

M. Marinčák: Osem rokov som chodil do umeleckej školy na trúbku. Hral som v dychovke. Doma máme klávesy, tak si muzicírujeme. Neraz si spolu zahráme a zaspievame. Hudba lieči. Vandu podporujeme v tom, čo ju baví. Je to jednoducho povinnosť dobrých rodičov. Staršia dcéra Tímea rada maľuje. Chodí na výtvarnú do umeleckej školy. Veľmi nám pomáhajú obe babky. Sprevádzajú Vandu do umeleckej školy, učia sa s ňou, keď sme s manželkou v práci a nestíhame. Veľká vďaka patrí Vandiným pedagógom. Až oni nám ukázali, že s jej hlasom sa dá pracovať a môže z nej niečo byť. Vidíme pokrok a teší nás to. Nemáme problém odviezť, priviezť, zabezpečiť i zafinancovať čo treba. Na to sme my, rodičia. Je našou povinnosťou urobiť pre dcéru všetko. Do práce pedagógov sa nemiešame, oni najlepšie vedia, čo naše dieťa potrebuje.

Ako často cvičíš?

Vanda: Dvakrát do týždňa, vždy v pondelok a vo štvrtok. Začínam pred pol druhou a končím o štvrtej. Najprv sa rozcvičím a potom spievam. S prestávkami. Pani učiteľka Lenka Bobríková vie ako na to, kde treba pridať, pritlačiť. Keď sa mi pesnička páči a „sadne“ mi, do dvoch týždňoch ju zvládnem. Páčia sa mi ťahavé piesne, kde môžem ukázať silu svojho hlasu. Moja najobľúbenejšia pieseň je Dali me moja mac ... . Na Slávikovi som spievala Pid javorom. Vždy si vyberieme iba jednu pieseň a na tej pracujeme. V repertoári mám desiatku piesní zvládnutých na výbornú. Spievam východniarske pesničky v nárečí a v rusínčine. Nedávno som začala spievať v gréckokatolíckej cerkvi na liturgii, ale čestne musím povedať, že ľudovky sa mi páčia viac.

Spomenuli ste, že plánujete dať Vandu na akordeón.

M. Marinčák: Zdá sa mi prirodzené, aby popri speve vedela hrať aj na nejaký hudobný nástroj. Naučí sa poriadne noty a môže sa aj sama sprevádzať. Bol by hriech nevyužiť to. Pokúsime sa všetko zladiť. Štyri roky od škôlky tancovala v Chemloňáčiku. Je pravdou, že keď deti tancovali, ona často spievala. Aj preto by sme radšej skúsili nástroj.

Zvykneš mať trému?

Vanda: Vôbec nie. Na Slávikovi sa otcovi potili ruky, bál sa, aby som sa nezasekla, nepomýlila. Mám takých dobrých pedagógov, ktorí ma tak nacvičili, že sa nemám čoho báť. Milujem spievať v kroji. Veľmi rada ho nosím a som v ňom najkrajšia. Našla mi ho mama. Mám blúzku, spodničku, fartuch a lajbik, vo vlasoch mašle. Už som z neho pomaly vyrástla. Inak rada sa obliekam moderne. Mám to po mame. Dbá na to, aby sme sa parádili. Najviac sa mi páči žltá farba.

Máš aj nejaký špeciálny „spevácky“ režim v pití a jedení?

Vanda: Nepijem bublinkovú vodu a nič studené, len džús a čaj. Zmrzlinu mám za odmenu. Pred vystúpením si ju odriekam, potom si to vynahradím. Som jedák, najradšej mám mamkine špagety a otcove francúzske zemiaky. V kuchyni pomáham, som „miešačka“. Miešam všetko, čo treba. Rada upratujem. Som pedant, všetko musí byť v skriniach na svojom mieste. Sestra vynáša smeti, vysáva a umýva riad.

Ako tráviš voľný čas?

Vanda: Chodievame s partiou vonku. Najčastejšie na ihriská za školu. Na bicykli, na korčuliach. Vždy si aj zaspievame. Mám počítač a mobil, ale používam ich s mierou. V triede mám fanúšikov. Vždy tlieskajú, keď spievam. Nedávno nás zastavila susedka, že ma počula na Rádiu Regina.

Čím by si chcela byť?

Vanda: Veľmi by som chcela byť speváčkou ľudových piesní. Veľmi po tom túžim. Uvedomujem si, že budem musieť veľa cvičiť. Sľubujem, že budem. V škole mám z predmetov rada slovenčinu i matematiku. Mám samé jednotky. Rada sa učím.

M. Marinčák: Nejde nám o tom, aby len dosahovala úspechy a zbierala ocenenia. Nebažím po tom. Ide o to, aby spievala a robila to, čo ju baví. Aby sa venovala niečomu, čo má zmysel. Čo má prísť, príde. Ešte je priskoro. Aj keď je jasné, že každé ocenenie poteší a je motivujúce.

Vanda: Mojím vzorom je Tereza Mandzáková. Obdivujem ju, že spieva s Kandráčovcami. Pieseň vždy krajšie vyznie s hudobným sprievodom. To by som chcela robiť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín