Schádzali sa tam deti a mládež, domáca pani rozprávala rozprávky. V dome bolo veselo a nikto v dedine sa nezamýšľal nad tým, prečo je v tesnej izbe s malými oknami toľko národa. Dom stojí v humenskom skanzene, kde si na staré časy zaspomínali obyvatelia a rodáci z Nechválovej Polianky a Vyšnej Jablonky.
HUMENNÉ. Spomienkovú akciu oboch obcí usporiadalo v nedeľu 23. augusta Vihorlatské múzeum. Išlo už o štvrté podobné podujatie.
Na rodisko si v priestoroch skanzenu zaspomínali obyvatelia Novej Sedlice, Zemplínskych Hámrov, Olšinkova a Výravy. Chrám, domy a hospodárske objekty z týchto lokalít stoja v skanzene už od konca 70. a začiatku 80. rokov.
Každému stretnutiu predchádzala obnova domov. V tomto roku navyše na kováčskej dielni z Nechválovej Polianky vymenili strechu vrátane nosných stĺpov v prednej vysunutej časti objektu.
„Každý víkend sa tu schádzala mládež z obce. Chlapci hrali karty, domáca pani rozprávala rozprávky. Bola nás plná izba. Bolo veselo, v lete sme spievali vonku. Ostali nám na dom krásne spomienky. Chodila doň ešte moja mama. Domáci boli v dedine veľmi obľúbení,“ hovorí 62-ročná Marta Siryová, rodená Soľaníková z Nechválovej Polianky o dome Suchých.
V nedeľu sa prišla pozrieť spolu so sestrou Helenou Sivákovou do skanzenu.
Slzy radosti
Stretnutie rodákov si nenechala ujsť ani rodáčka z Nechválovej Polianky, 52-ročná Mária Findríková, rodená Platková. S manželom Jaroslavom z Papína sa ako 19-ročná presťahovala do Humenného.
„V dedine sme chodili do školy až do piatej triedy. Dom stál neďaleko základnej školy. Živo si spomínam na majiteľov domčeka, aj na ich syna. Domáci pán mal stále otvorené okenice, vždy sme sa mu pozdravili Slava Isusu Christu,“ spomína.
O stretnutí rodákov v skanzene sa dozvedela od starostu počas nedávnej návštevy obce.
„Dom v skanzene mi pripomína roky mladosti. Mám úzko pri srdci. Keď sa aj objavia nejaké slzy, budú to slzy radosti, nie smútku,“ dodáva.
Zaspával a zobúdzal sa s rozprávkami
Štefan Suchý sa v dome narodil v roku 1946.
„Od malička, čo si pamätám, chodievali k nám valalské divky a parobci. Moja už nebohá mama Mária bola známa tým, že bola veľká rozprávkarka. V repertoári mala vari stovku rozprávok. Často ju pozývali na páranie peria. „Marjo, nebudete nič robiti, len rozprávati,“ volávali ju susedky. Mama sa vracala unavená a ja som ako chlapec nechápal z čoho. Mama mi to vtedy vysvetľovala tým, že keď človek veľa rozpráva, musí veľa rozmýšľať, čo vysiľuje viac ako manuálna práca. Vtedy som to nemohol pochopiť, dnes viem, o čom hovorila,“ spomína Štefan Suchý, rusínsky básnik a prozaik.
„Prebúdzal som sa ráno s rozprávkami, aj som s nimi večer zaspával. Mama rozprávanie často menila. Možno zo zábudlivosti, možno preto, že chcela poslucháčov držať v napätí a nechcela, aby rozprávky zovšedneli. Neraz som ju na to upozornil. „Tak že som hovorila?“ reagovala.“
Hlavne v jeseni a v zime chodievali dievčatá do domu na priadky. „A za nimi pravdaže mládenci. Náš dom bol miestom prvých dotykov lásky, neraz zo stretnutí z neho vzišli manželstvá,“ dodáva.
Vzťah je trvalý
Hoci dom Suchých rozobrali a odviezli do skanzenu koncom 70. rokov minulého storočia, Štefan ho nosí stále v srdci. „Mám k nemu vzťah. Nie k drevu, inventáru. Spomienky sú živé,“ hovorí.
Rozhodnutie predať dom do skanzenu pokladá za správne. „Hovoril som susedovi, ktorému som predal pozemok: my tu už nebudeme a dom budú obdivovať turisti v skanzene. Človek najviac obdivuje to, čoho je málo na svete,“ dodáva.
„Keď som tu priviedol návštevu zo Spojených štátov, významného vysokoškolského profesora slovanských jazykov, nechcel veriť, že som v tomto dome vyrástol. Prekvapili ho skromné pomery. „Ty si taký šikovný človek, a v takom dome si sa narodil,“ povedal mi vtedy,“ vysvetľuje.
„Takýto domček človeka poznamená. Aj bohatstvo človeka poznamená. Bieda človeka poučí viac k pozitívu ako bohatstvo. To ho rozmazná. Aj bohatý človek môže stúpiť na životnú ihlu, ktorá nevojde do nohy, ale do svedomia, vôle. A urobí z vôle nevôľu, z dobroty zlo. Ale biedny človek si vie viac vážiť dosah pozitív v živote. My sme nemysleli na drogy. Mysleli sme na to, že zavčas ráno treba ísť s kozičkami a kravičkami na pašu. Pomáhať rodičom od malička. Otec nám vždy našiel robotu primeranú veku a našim schopnostiam. Čo sme zasiali, to sme aj zožali,“ uzatvára Štefan Suchý.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
