Štvrté prázdninové stretnutie Inšpiratívnych Humenčanov zavŕšilo projekt humenského mládežníckeho parlamentu FreeMar a portálu nasehumenne.sk.
HUMENNÉ. Jana Veľasová, televízna redaktorka. Radoslav Turik, učiteľ a zakladateľ KVH Beskydy. Daniela Kapráľová, kunsthistorička a fotografka. Jaroslav Kmeť, šéf nadnárodnej spoločnosti.
Rozprávali o sebe, svojej ceste k úspechu, križovatkách, ktorým sa v živote nikto nevyhne. V
podstate sa takmer všetci zhodli na tom, že nie je dôležité mať v živote šťastie, ale mať šťastie na správnych ľudí, ktorí vás motivujú, formujú, posúvajú, ale aj počúvajú, vedia poradiť a nasmerovať, keď zlyhá navigácia v duši i hlave.
Veľasová: Ľudia nemajú radi zlé správy, ale pozerajú sa na ne
Jana Veľasová hovorila o svojej ceste k profesionálnemu cieľu, v ktorom sa dnes cíti dobre a momentálne vraj iné ambície ani nemá. Jej cesta síce netrvala dlho, ale bola plná križovatiek.
Z Nižných Ladičkoviec, cez humenskú Obchodnú akadémiu, štúdium žurnalistiky a súčasne prax v miestnom týždenníku. Neskôr zvierala v ruke mikrofón lokálnej aj verejnoprávnej televízie, až napokon zakotvila v spravodajstve súkromnej televízie.
Po celý ten čas zodpovedná študentka zvádzala vnútorný boj medzi školou a praxou, nechcela sa vzdať ani jedného, ale obe robiť na sto percent bolo príliš náročné.
Nakoniec sa naučila robiť kompromisy a dnes s prehľadom zvláda doktorandstvo aj prácu v dennom spravodajstve.
Tu sa síce venuje zväčša krimi témam, ale nezriedka rieši aj každodenné problémy, s ktorými sa na ňu ľudia obracajú a tvrdí, že práve toto je najkrajšia časť jej roboty.
„Niekedy si tí ľudia naozaj sami nevedia pomôcť, trápia sa dlhú dobu a zverejnením ich problému sa veci pohnú dopredu za pár dní,“ hovorí Jana, ktorá sa vraj často cíti ako psychológ, počúva, vstrebáva a nakoniec povie len minimum toho, čo vie.
„Ľudia nemajú radi zlé správy, ale sledujú ich. Je to otázka ponuky a dopytu. Keby naše správy nemali sledovanosť, nevysielali by sa. U nás to funguje tak, že všetci nadávajú, že sa to nedá pozerať, že to nepozerajú, ale všetci vedia, o čom to bolo, kto čo povedal,“ uzavrela tému.
Turik: Študentské roky som statočne preflákal
O histórii, dobrovoľníctve a vzťahu k regiónu hovoril učiteľ a zakladateľ Klubu vojenskej histórie Beskydy Radoslav Turik.
Svoje rozprávanie poňal skôr komplexne ako predstavenie práce klubu, ktorý založil spoločne so svojím žiakom Martinom Drobňákom.
Ten ho dokázal nadchnúť pre myšlienku oživenia vojenskej histórie tohto regiónu a spoločne sa pustili do bádania neprebádaného, opravy schátraného, objavovania zabudnutého.
Niečo na seba však predsa len prezradil. „Na strednej škole by ste v tom chalanovi darmo hľadali človeka, ktorý sa raz bude venovať histórii, opravovať cintoríny, robiť medzinárodné projekty. Bol som rovnaký študent ako zrejme väčšina. Strednú školu som statočne preflákal,“ priznáva bez okolkov stredoškolský učiteľ.
Turik tvrdí, že to bol práve jeho žiak, dnes kamarát a kolega, kto bol pre neho inšpiráciou, pretože už v osemnástke mal nielen víziu, ale aj vôľu niečo zmeniť a to sa často nevidí.
A tak jeden študent a jeden učiteľ založili Klub vojenskej histórie Beskydy a odkrývajú tajomstvá 1. svetovej vojny v regióne.
Ubehlo odvtedy 11 rokov a má za sebou niekoľko veľmi úspešných projektov, asi 15 zrekonštruovaných vojnových cintorínov.
„Je to súčasť kultúrneho a historického dedičstva nášho regiónu Aj takouto formou sa ho snažíme propagovať. Nemôžeme sa predsa všetci zbaliť a odsťahovať do Bratislavy. Niekto tu musí zostať a pomôcť tomuto kraju. Ja viem, že vojnové cintoríny nás nezachránia, ale keď sa tu bude zväčšovať počet ľudí, ktorí sú ochotní pre tento región niečo urobiť, tak to nebude celkom stratené,“ myslí si Turik.
Kapráľová: Čítajte rozprávky, budete šťastní
Kunsthistorička, muzeoeduologička, fotografka, v súčasnosti kurátorka kaštieľa v Snine, Daniela Kapráľová je presvedčená, že šťastie a úspech nie sú dôležité.
Dôležité je napríklad miesto, kde chcete žiť, dôležitý je strach, ktorý musíme prekonať, pretože keď sa bojíme, stávame sa ovečkami a môžu nás zahnať do akéhokoľvek košiara.
Dôležité je tiež podľa nej žiť svoj vlastný život a nie život iných a spomaliť, neponáhľať sa smrti oproti.
Danka predstavila niekoľko súborov svojich fotografií, z ktorých jednoznačne najznámejšia je Zuzanka.
Daniela Kapráľová fotografovala vzájomný vzťah svojich rodičov sporadicky počas piatich rokov. Otec Šimon medzitým odišiel. Príbeh dostal iný ráz.
„Moja nutkavá potreba fotiť takúto pominuteľnosť chvíle je protiváhou dnešnému kultu tela a mladosti, ktorý sa okolo mňa udomácnil,“ vyznáva sa autorka.
Mama Zuzanka svojimi insitnými kresbami dotvára pasparty jednotlivých fotografií a zároveň vypovedá o sebe.
Stakčínčanka Daniela je hrdá na svojich rodičov, na to, že jej dali dostatok slobody, aby sa jej duša rozvíjala, že sa našla v umení, je len prirodzené.
Krajinu nefotí, považuje ju za takú úžasnú, že ju vo fotografii nikdy nezobrazí tak, ako ju vníma. Je presvedčená, že každý z nás má životu čo dať, len to musí v sebe objaviť a všetkým odkazuje.
„Chcete byť šťastní? Čítajte rozprávky, lebo múdrosť v nich vám ukáže, ktorým smerom sa máte uberať.“
Kmeť: Život je beh na dlhú trať
Zootechnik riadiaci nadnárodnú IT firmu, astmatik, ktorý beháva a má doma kone, na ktorých nejazdí.
Jaroslav Kmeť tvrdí, že život mu zmenil beh. V období, keď tlak z práce bol príliš veľký, týždenne navštívil aj štyri rôzne krajiny, hľadal možnosť, ako zresetovať hlavu. Pri jeho spôsobe života nemal veľký výber.
„Zobral som si bežecké topánky, tričko a trenírky a začal som behať,“ spomína, ako sa to pred 10 rokmi začalo.
„Beh ma naučil prekonávať sám seba, naučil ma vytrvalosti a to je dôležité aj v biznise. Beh ma naučil dôverovať si aj plánovať. Treba si dávať veľké ciele, aj na prvý pohľad nedosiahnuteľné, lebo len to nás posúva dopredu, veľké ciele,“ hovorí úspešný muž, ktorý sa nikdy nepovažoval za príliš fyzicky zdatného, športovo nadaného a istý čas dokonca bojoval s nadváhou.
Vo vymenúvaní výhod behu pokračuje a tvrdí, že beh ho naučil investovať do seba a tvrdo pracovať.
A tiež, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený bežec, čo znova aplikuje na život sám. „Neexistuje zlá doba, za svojimi snami musíme ísť v každom počasí.“
Jaroslav Kmeť považuje za najväčší životný úspech to, že našiel rovnováhu medzi prácou a koníčkami.
Najväčšiu radosť mu robí, keď môže zo svojej pozície pomáhať tým, ktorí jeho pomoc potrebujú.
A jeho najbližší životný cieľ? Podporovať svoju manželku v tom, do čoho sa pustila. Pomáhať týraným a zanedbaným koňom. Štyri také a desať psov z útulku už majú Kmeťovci doma.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
