Hendikepovaný plavec Viktor Verba: Som na štvrtinke cesty, ale správnej

Len 13–ročný Humenčan sníva o paralympiáde, tvrdo trénuje a nikdy sa nevzdáva.

Začal s plávaním pred 4 rokmi, dnes patrí vo svojej kategórii k absolútnej špičke. Len 13–ročný Humenčan Viktor Verba sa narodil s hendikepom, dnes sníva o paralympiáde, tvrdo trénuje a nikdy sa nevzdáva. Spoločne s otcom a trénerom Mariánom Tomahoghom bojujú nielen v bazéne o lepšie zaplávané časy mladého športovca, ale aj súradníckym šimľom, aby uznal Viktorove kvality a aj kompetentní v slovenskom plaveckom športe otvorili tomuto talentovanému chalanovi dvere do sveta. „Viktorovým najväčším hendikepom nie je ten zdravotný, ale to, že žije v Humennom, tak strašne ďaleko od Bratislavy,“ myslí si tréner Marián Tomahogh, ktorý vo svojho zverenca od začiatku verí a podporuje ho.

Ako dlho sa venuješ plávaniu?

Viktor: Štyri roky.

Prečo práve tento šport?

Viktor: Bol to nápad mojich rodičov, lebo ja iný šport ani robiť nemôžem.

Otec: Z hľadiska jeho hendikepu to bolo najlepšie riešenie. Mohol robiť napríklad boču, alebo stolný tenis, ale to plávanie bola najlepšia voľba a to, že je tu klub, to pri rozhodovaní zavážilo.

O akom hendikepe hovoríme?

Otec: Viktor sa narodil s diagnózou pes equinovarus congenitus, po viacerých operáciách mu nohy vyrovnali. Dnes ten hendikep v podstate ani nevidno, ale hybnosť jeho členkov je nulová.

Tréner: O jeho zaradení medzi parašportovcov rozhoduje lekár a špeciálna komisia. On nepracuje vo vode nohami, má oficiálne uznaný hendikep S9, v kategóriách od S1 do S14, pričom S11 – S14 sú nevidiaci.

Aké bolo to tvoje prvé stretnutie s vodou?

Viktor: Mokré. Nevedel som ani poriadne plávať. Základy som síce mal, ale nic moc. Niektoré deti začínajú v šiestich rokoch, ja som začínal pomerne neskoro, mal som už deväť rokov.

Tréner: Priznávam, že spočiatku sme sa ani my do toho veľmi nehrnuli. Viktor je však veľmi talentovaný chlapec, ktorý má v sebe aj veľkú dávku ctižiadosti a tá u každého športovca nesmie chýbať. Tak sme do toho išli a dnes som veľmi rád. Je to síce neustále borenie sa s problémami, najnovšie nás trápia financie, pretože je to finančne náročný šport a v súčasnej situácii klubu sa to zvláda čím ďalej horšie. On má šancu dostať sa vyššie, ale chcelo by to sponzora, ktorý by pomohol, pretože rodičia a klub to nemôžu utiahnuť. A, bola by škoda, keby sa všetko to, čo Viktor doteraz dokázal, „utopilo“ práve v tomto probléme.

Keď ste sa rozhodli dať svojho syna na plávanie, dúfali ste, že to nebude len taká obyčajná rehabilitácia, ale že z neho bude úspešný športovec?

Otec: Po roku tréningu v Humennom som videl, že to niekam vedie. Radil som sa, čo ďalej. Trénovať tu mohol, ale súťažiť mohol iba za klub, ktorý má hendikepovaných plavcov. Tak sme rok chodili do Košíc, ale to bolo časovo i finančne veľmi náročné. Vďaka pánovi Tomahoghovi sa to nakoniec vyriešilo aj u nás. V humenskom klube upravili stanovy tak, aby mohol Viktor plávať aj so zdravými deťmi a na súťažiach reprezentovať Humenné.

Ako často a intenzívne trénuješ?

Viktor: Štyrikrát do týždňa hodinu a pol v bazéne. Potom ešte mávam „suchý tréning“, strečing, posilňovanie.