Sú mladí, ambiciózni. Ich život je spätý s hudbou, ktorú všetci milujú a žijú ňou. Začínali ako gospelová skupina. Koncertovali nielen doma, ale aj v Španielsku, Dubaji a Česku. Na konte majú vlastné cédečko, ich srdcovkou je autorská pieseň Zem. Sú čerstvými víťazmi súťaže Dobré zo Slovenska, čo znamená, že sa na čas zavrú do profesionálneho nahrávacieho štúdia, aby nahrali ďalší album. Hudbu chcú robiť poctivo, pracujú na sebe a nič nechcú unáhliť. Hoci už majú vlastné rodiny, rozpadnúť sa vraj nemôžu. Frontman a manažér súrodeneckej kapely je Lukáš Jeňo. Hneď na začiatku vysvetľuje, že názov kapely je v anglickom preklade dvojaký: bratia Jeňovci, ale aj Jeňovej bratia.

Kto sú Jeňovci?

Štyria súrodenci: najstarší Jozef, dvojičky Lukáš a Matúš, sestra Monika je najmladšia. Od roku 2009 s nami aktívne hrá aj náš kamarát Peter Jakab z Košíc. Všetci predpokladajú, že rodičia sú muzikanti. Nie sú. Hudbe sa venujú príležitostne a „rekreačne“. Mama za mlada účinkovala v zbore, teraz spieva v kostole. Otec hrá príležitostne na gitaru, zo začiatku hral v kapele na bicie. Rodičia nenavštevovali základnú umeleckú školu, nás však v tom podporovali.

Začal brat Jozef?

Áno, chodil na klavír. Doma sme, odkedy si pamätám, „bubnovali“ s ceruzkami, vlastne s kadečím. Tak sme muzicírovali. Brat je od dva roky starší. Neskôr sme začali chodiť na zušku aj my, na zobcovú flautu.

Ako ste prišli k zobcovej flaute?

Náš krstný otec na zuške v Snine vyučoval hru na trúbku. Tak sme začali s flautičkami. Matúš chodil na klarinet a saxofón, čo mu zostalo, keďže chodil na košické konzervatórium na saxofón a pred mesiacom úspešne spromoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Mne ostala trúbka, až v pätnástich som začal hrať na gitare. Hrali sme s bratom Matúšom v dychovke. Ako pubertiakov nás to trochu iritovalo, že sme „muzikanti“ a na kritického prvého mája musíme pochodovať po meste. Brata Jozefa zavolali hrať do kapely v centre voľného času. Videli sme ho hrať na Deň detí na námestí, tak sme po vlastnej kapele zatúžili aj my. Na pätnáste narodeniny nám kúpili bicie. Rozložili sme ich doma v obývačke. Všetci sme chceli byť bubeníci. Keďže som na gitare vedel zahrať o jeden akord viac ako brat Matúš, mne prischla gitara, jemu bicie. Jozef chytil do rúk basgitaru a ako samouk sa na nej naučil hrať. A už bola kapela na svete. Sestra mala vtedy deväť.

Tu treba zdôrazniť, že detstvo ste strávili v Lukačovciach, odkiaľ pochádzate. Bicie teda neboli rozložené v obývačke v panelákovom byte?

Mali sme pivnicu, v ktorej bol pingpongový stôl. Zložili sme ho a viac už nepoužili. Tam sme rozložili aparatúru. Otec bol náš prvý sponzor, mama naša veľká podporovateľka a fanúšička. Vozila nás na zušku. Vtedy sme si uvedomili, že sa chceme venovať hudbe v kapele. Hrali sme prebraté veci, ľudovky. Okrem „robenia“ hudby sme chceli byť tiež basketbalisti. Preto sme chodili na strednú chemickú školu do športovej triedy. Pochopili sme ale, že tadiaľto cesta nevedie.

Jozef študoval v Banskej Bystrici slovenčinu a hudobnú výchovu, ja som študoval hudobnú výchovu a pedagogiku. Počas štúdia som si dorobil konzervatórium. Sestra ukončila klavír na košickom konzervatóriu a prijali ju na klavír na Akadémiu umení do Bystrice. Sestra je mladá pekná baba, je ozdobou kapely. Spievame ešte ja a Jozef. Na umeleckých školách sme začali učiť ešte popri štúdiu na vysokej škole. Istý čas sme boli vlastne všetci kolegovia na súkromnej zuške Via arto v Humennom. Teraz s Jozefom vyučujeme na súkromnej strednej pedagogickej škole. Matúš učí na zuške v Brezne. Rád by absolvoval ešte doktorandské štúdium. V Brezne má dobré podmienky, tak ešte istý čas bude cestovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín