Humenčanka Mária „Mary“ Radváková (41) sa narodila v znamení leva. „Zistila som v živote, že sa nebojím,“ hovorí s úsmevom. Ochranársky pud a túžbu niečo organizovať ju priviedli medzi humanitárnych pracovníkov. Pôsobila v Afganistane, Pakistane, Tanzánii, Gruzínsku a aktuálne na Ukrajine. Angažuje sa aj ako občianska aktivistka, venuje sa podpore malým vymierajúcim dedinám. V živote sa riadi krédom, že všetko je možné. Želá si, aby z ľudí nevymizla ľudskosť. „Konať dobro mi robí dobre,“ vraví.

Študovali ste knihovníctvo, vedecké a technické informácie a angličtinu na Univerzite Komenského v Bratislave. Jazyk bol bránou do sveta?

V Bratislave som pracovala v študentskom klube v Uniku, kde sme organizovali rôzne akcie, klubové večery. Pracovala som v expresnej prepravnej kuriérskej spoločnosti. Veľa som sa tam naučila. Po škole sa človek cíti ako špongia. Nasávala som, čo sa dalo a doteraz mnohé odtiaľ čerpám. Za osem rokov som prešla šestnástimi pozíciami a naučila som sa veľa okrem finančníctva, čo ma nebavilo a neskôr ma to dobehlo. Potom som pracovala vo firme na výrobu výpočtovej techniky. Mala som na starosti veľkých klientov. Bola som pre nich prvým kontaktom a musela som vybaviť akýkoľvek problém, ktorý sa vyskytol.

Váš život poznačili dve veci: nadmieru vyvinutý ochranársky pud a chuť niečo organizovať. Dá sa to tak povedať?

V detstve som mala nepočujúcu kamarátku. Deti sa jej posmievali, lebo čudne rozprávala. Už vtedy sa vo mne prebúdzal „ochranársky“ pud a keď sa jej niekto vysmieval, schmatla som ho, zvalila na zem a prikázala jej: Slava, udri si. Nikdy ma neposlúchla, nikdy si neudrela, ale to dieťa už vedelo, že sa jej nemá posmievať. Vždy som veľmi chcela niečo organizovať. Pokúšala som sa dostať do svetového potravinového programu, je to spoločný projekt istej spoločnosti s OSN. Každý rok vyslali skupinu niekoľkých ľudí do piatich miest na svete, ktoré potrebovali pomoc. Pracovali sme v miestach, kde deti dostávali jedlo na školách a dohliadali sme, aby deti nepracovali, aby navštevovali školu a vzdelávali sa. Začala som študovať medzinárodné vzťahy a urobila som si kurz na humanitárneho pracovníka v Človeku v ohrození. Ihneď mi ponúkli stáž do Pakistanu a Afganistanu. Keď som sa to dozvedela, vypila som pol litra vína v Bratislave na terase. Preboha, prečo mám ísť práve tam? Nemôžem ísť radšej do Srbska? Pochopila som to tak, že ide o ďalšiu výzvu v živote. Prijala som ju. V Afganistane a Pakistane som strávila šesť týždňov.

Potom vás poslali do iného kúta sveta.

Keď som sa vrátila, organizácia Človek v ohrození mu ponúkla prácu s vysídlencami v Gruzínsku. Bola som tam osemnásť mesiacov. Pracovali sme v troch vysídlených miestach, v malých s dvesto domami i veľkých s dvetisícdvesto domami. Atmosféra bola rôzna, oni sú taká špeciálna mentalita.

V Humennom ste rozbehli občianske aktivity.

Keď som sa vrátila, dokončila som školu. Osud ma zavial na dva roky do Humenného. Prijala som to s nevôľou. Oproti tínedžerským rokom sa mnohé zmenilo. Riadim sa tým, že všetko je možné a veľa sa dá. Začala som sa obzerať, čo by sa tu dalo urobiť. Zorganizovala som prvé stretnutie mimovládnych organizácií. Zišli sa ľudia energickí, blízki hodnotovo a zrealizovali sme zopár aktivít, napríklad festival Jeden svet. Je veľa možností, ktoré sa dajú v meste urobiť: napríklad komunitné záhrady, detské kútiky priamo na námestí. Dá sa všetko, len treba chcieť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín