Bol vojnové dieťa a to predurčilo jeho nie práve pokojné a radosťou naplnené detstvo, ale aj v ňom neskôr našiel momenty, na ktoré s láskou spomína po celý svoj život. Spojené sú práve s Humenným, ktoré spolu s rodným Kalinovom považuje za najkrajšie miesta na zemi. Hrdý Rusín, ktorý si nielenže nedáva servítku pred ústa, ale nenosieva ani ružové okuliare. Doc. PhDr. Andrej Antoňák, CSc. „Som predovšetkým východniar, tak to cítim,“ hovorí člen Výkonnej rady Rusínskej obrody Slovenska a člen kultúrnej sekcie pri Svetovej rade Rusínov. Národu, v ktorom má aj svoje vlastné korene, by chcel pomáhať, kým má príležitosť. Ako historik však vidí aj do hĺbky problému a veľmi dobre chápe, že Rusíni si svoju históriu vlečú storočiami ako jarmo.
Kde sa to celé začalo?
„Narodil som sa v Kalinove v roku 1941. Ako malé dieťa si pamätám čriepky z vojny a nie sú vôbec príjemné.“
Potom to už bolo lepšie?
„Nie. Povojnové roky boli pre našu rodinu tiež kruté. Pár rokov po vojne zomrel môj starší brat a s ním odišla polovica môjho “ja”. To prázdne miesto, čo po ňom zostalo, už nikdy nikto nezaplnil. O dva týždne odišiel mojim rodičom ďalší syn, mladší. Bola to neskutočná strata pre celú rodinu. Dlho sme sa z tej traumy spamätávali. Neskôr sa narodili ďalší dvaja bratia, ktorí dodnes žijú v Humennom.“
Ťažkým detstvom ste si možno od osudu predplatili krásnu dospelosť?
„Ja si na osud nezvyknem sťažovať, i keď som prežil všeličo. Pamätám si na slová ruského emigranta A. A. Ljubimova, s ktorým bola naša rodina úzko spätá. Povedal mi: „Andrejko, problémy neexistujú. Existujú len situácie, v ktorých máte rásť.“ Toto som si zobral za svoje krédo a 50 rokov som ho aj odovzdával svojim študentom.“
Z rodnej dediny ste sa museli skoro vysťahovať, prečo?
„V 50. rokoch sme sa museli z Kalinova vysťahovať a tie okolnosti, ako k tomu došlo, vo mne zanechali hlbokú stopu. Ako predčasne sociálne vyspelý jedinec som vedel včas rozoznať pravdu od krivdy, zlobu, nenávisť, závisť. Našej rodine nový socialistický systém skonfiškoval všetko imanie, ktoré vlastnila. A nebolo toho málo – traktor Zetor 25, vlečku, mláťačku s motorom a ostatné príslušenstvo, ktoré patrilo do majetku dobrého hospodára. Otec sa z tohto šoku už nikdy nespamätal a až do konca svojho života viac–menej len živoril. 11–ročenku som uskončil v Snine, Filozofickú fakultu v Prešove a nie náhodou som si vybral históriu, ruský jazyk a literatúru.“
V srdci si nosíte aj Humenné. Kedy sa vám do neho vrylo?
„V roku 1953 sa v Humennom rozpadlo ruské gymnázium a vytvorili sa tu priaznivé podmienky pre osemročnú strednú školu. Prežil som tu krásne 3 roky, na ktoré veľmi, veľmi rád spomínam. Ani vysokoškolské štúdium sa im nevyrovnalo. Viedli nás skúsení učitelia, ktorí sa nám venovali nielen počas vyučovania, ale aj v poobedňajšom čase, kedy sme sa organizovane pripravovali na nasledujúci deň, ako aj vo večerných hodinách, kde sme nacvičovali kultúrny program a venovali sme sa rôznym koníčkom. A na tomto mieste nemôžem nespomenúť vtedajšiu pani riaditeľku školy Annu Hirkovú, moju prvú veľkú pani učiteľku, s ktorou sa ešte i dnes sem-tam poprechádzame po Humennom a zaspomíname na tie krásne časy. Ale bol to čas i prvých nežných vzplanutí, prvé frajerôčky, ale i vznik kamarátstiev. A niektoré trvajú až do dnešných dní. Humenné, to bola vždy pre mňa úžasná romantika. Tie emócie, ktoré som tu zažil, to je to moje najvzácnejšie bohatstvo, čo mi nikto nikdy nezoberie, kráčam s nimi životom, ukázalo mi cestu k človečenstvu a aj preto ešte aj dnes môžem načrieť do hodnôt, ktoré som rozdával a rozdávam na univerzite svojim študentom.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
