Čosi viac sa žiada povedať aj o Pištovi. O tom Pištovi, ktorý mal na obecných slávnostiach najnevďačnejšiu úlohu – po celý čas musel byť pri zdravom rozume a triezvy.
Veľký Vysoký si ho pri rozdeľovaní organizačných zadaní zavolal bokom a do duše mu prehovoril: „Pišta, si najrozumnejší človek v dedine i široko – ďaleko za ňou. Zverujem ti úlohu hlavného organizátora slávností, ehm, lepšie povedané volebných kortešačiek. Ale hovorím ti – ani pohárik neovoniaš lebo bude beda!“
Pišta teda na všetko dozeral a pre istotu ani len štople z fliaš od vína nebral do rúk. Spoľahlivo všetkých usmerňoval, dbal na poriadok a hladký priebeh programu.
Keď sa uzavretá skupina vyvolených odobrala do pohostinstva v čele s predstaviteľkou moci Euláliou Rovnou a mocným miestnym predstaviteľom Vysokým, pozberal jedného pijana za druhým z futbalového trávnika a poodvážal za kapury ich domov.
Najhoršie dopadol, keď dopravil Kolumba až pred dvere domu. Už pomaly svitalo, len sa zrazu otvorili dvere a Kolumbova žena s metlou vyprášila obom obleky. Ešte za Pištom volala: „To máš za to, že si sa s ním ožral do nemoty. A ešte sa mi nad ránom pcháš do domu, chrapúň akýsi posledný.“
„Za dobro nič dobré nečakaj,“ povedal si Pišta a nazdával sa, že už má po šichte. Ale mýlil sa.
Čosi mu stále vŕtalo v hlave, nedalo pokoja, že sa musí poobzerať po dedine, či je každý a všetko na správnom mieste.
Dedina odpočívala, v dvoch – troch domoch sa ešte svietilo, ženy čistili opitým a z reality odídeným mužom do omrzenia žalúdky.
Na ihrisku už nebolo ani živej duše, iba prázdne plastové poháre, prasknuté balóniky, papierové tácne a hŕby iných odpadkov sa na ňom povaľovalo.
Pištu ešte kroky pre istotu zaviedli k pohostinstvu. Nikde nikto, iba jedna postava sa neisto hýbala na schodoch. Sedel tam Vysoký a nariekal: „Bože, bože, ako sa len dostanem domov? Zostal som opustený a taký sám, nemá mi kto pomôcť...“
„Pomôž si človeče, pomôže ti aj Pán Boh,“ prihovoril sa nešťastníkovi Pišta.
„Ach, Pišta, Pišta, sám Vysoký z nebies mi ťa posiela. Nohy ma neposlúchajú, len by išli dozadu. Urobím krok dopredu a oni mi just pôjdu samy od seba dva nazad. Ani do Vianoc sa takto domov nedostanem.“
„Vravíš, jeden dopredu a dva dozadu?“ zažartoval Pišta.
„Veru tak, Pištinko môj milovaný, veru tak.“
„Potom je to jednoduché. Obráť sa chrbtom a pekne krok za krokom sa dostaneš k svojej chyži,“ smial sa Pišta nahlas, čo by si pri triezvom Vysokom nikdy nemohol dovoliť.
„Dostaň ma v zdraví do postele, Pištinko, budem ti veľkým dlžníkom,“ prosíkal.
„Dobre, dobre, pomôžem ti, len si zapamätaj, že sa mi máš odplatiť,“ hučal mu Pišta do ucha, keď ho viedol od krčmy hore dedinou.
„Ja, Pišta? Ja si pamätám všetko. Ešte aj to, že som ti nedal výplatu za minulý mesiac. Čo za mesiac..., za dva alebo tri. Veru, Pišta, ja mám pamäť dobrú...“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
